Volám sa Peter Varga. V minulosti som bol satanista a žil pre death – metalovú hudbu. Ale dnes som slúžiacim kresťanom. Poviem Vám, čo ma viedlo k rozhodnutiu zmeny životného štýlu.
Satanizmus je od kresťanstva veľmi ďaleko. Samotné Božie Slovo opisuje túto zmenu krásnymi obrazmi; z tmy do svetla, zo smrti do života. Myslím si, že práve tieto opisy najlepšie vystihujú to, čo sa mne stalo.
Mojím zamestnaním je učiteľstvo. Učím na základnej umeleckej škole. Súčasne som študentom vysokej školy muzických umení, študujem kontrabas. K hudbe mám veľmi blízko. Je to úžasný prostriedok a Boží dar. Som rad, že ho môžem študovať a venovať sa mu. Súčasťou môjho svedectva je, že Pán si použil hudbu.
Hudba bola súčasťou aj môjho minulého života. Aktívne som sa venoval death – metalovej hudbe, ktorá je častokrát spájaná so satanizmom. Už ako deväť ročný som objavil gitaru a začal som chodiť na gitarové kurzy. Oslovila ma nahrávka thrashmetalovej kapely Krestor. Mala také španielkové intro.
Ako som rástol, už počas základnej školy som sa prirodzene dostal k tvrdším odvarom metalovej hudby. Až som skončil vyslovene pri satanistickej hudbe, kapely Dezider a Sinister.
Je viacero typov ľudí; ľudia, ktorí sa hlásia sa k satanizmu a ľudia, ktorí vyzerajú ako satanisti a my by sme ich opísali ako satanisti. Podstatou ich filozofie je život človeka v prirodzenej rovnováhe prírody a ľudskej spoločnosti. Tento smer sa stavia proti filozofii či náboženstvu. Charakteristikou je vzbura. Je to individuálne pre každého človeka spolok. To, čo ich spája je antikristovstvo, čiže odmietanie Ježiša Krista a Jeho diela.
Biblia hovorí o postave satana, že bol anjel, ktorý sa tak povýšil, že chcel byť ako Boh a tak bol zvrhnutý. V Izaiášovi sa píše, že budeš zahrnutý aj so svojimi harfami. Myslím, že aj tam hrala hudba svoju rolu. Hovorí sa, že satan bol prvý „worship leader”. Satan odmietol svoje prvotné postavenie, ktoré mu dal Boh a bolo to veľmi vysoké postavenie. Chcel pozornosť a uctievania obrátiť na seba. Toto hrozí každému človeku. Nezávisle na tom, čo robí, keď stredobodom úcty sa stane človek. V satanizme ide o to, aby v centre bol odstránený Pán Ježiš.
Ako som spomenul, hudba sa stala prostriedkom cesty k satanizmu. Oslovil ma ten tvrdý štýl. Bol proti konvenciam vtedajšej doby. Je to štýl, ktorý stále ide proti niečomu. Je príťažlivý práve tou svojou zburou, že je iný. V človeku pôsobí pocit nadradenosti, že máš právo odsúdiť, niekym byť a nad niekoho sa povyšovať. Začal som hľadať iné odvary tejto hudby. Satan mi ich dokonca doniesol cez iných ľudí. Dostal som sa do poviazanosti práve cez texty kapely. Napríklad skladba Stairway to heaven alebo dokonca jedna skladba od Freddieho Mercuryho má šifru. Skrze špeciálnu mechaniku, kedy sa to pustí odzadu, nájdu sa tam odkazy. Ja som však mal dočinenia s otvoreným satamizmom. Keď som si piesne spieval a opakoval, vedel som o čom spievam, keďže som sa skrze to naučil veľmi rýchlo po anglicky. Boli to skôr modlitby k satanovi a odovzdávanie. Bolo to vyznávanie, komu patrím a že idem do pekla.
Nemali sme ani satanistické spoločenstvo. Mal som starších priateľov, ktorí mali väčší prístup k nahrávkam a mali viacej peňazí.
Stredobodom nebol satanizmus, ale vymieňanie metalovej hudby na kazetách a neskôr na CDčkach. Ani sme sa nerozprávali o satanovi. Len sme spoločne išli v zbure proti všetkému a každému. Zbura bola základná charakteristika satana, ktorú priniesol ku mne a páčila sa mi.
Viedol som dvojaký život. Navonok ma ľudia vnímali ako slušného človeka, žiaka, ktorému sa darilo vo všetkom. Popri škole som robil kickbox, chodil na gitaru, veľmi dobre mi išla aj angličtina. Mal som veľa priateľov, čiže si myslím, že satanizmus sa neprejavoval navonok, ako niečo deštruktívne. Skôr to bola tá vnútorná stránka. Už len v súvislosti so samotnou hudbou, celkové poňatie prečo hrám na gitare. Môj motív bol zlý od začiatku. Chcel som svetu ukázať, že som niečím viac a že oni sú nič. Človek chce stáť na pódiu a niečo odovzdávať ľuďom, ale tie motívy boli zlé, od zlého. Prejavovalo sa to v mojich vzťahoch, ale tiež akoby zvnútra. Tak ako som dokázal byť zvonka milý chlapec, zvnútra som mal v sebe nenávisť. Prial som si smrť niektorých ľudí vo svojom okolí. Približne v roku 1992 či 1994, keď zomrel Kurt Cobain. Bol to spevák kapely Nirvana, ktorý spáchal samovraždu. Mnohí jeho nasledovníci to po ňom opakovali. Ja som sa navonok tomu smial, akí sú to slabí ľudia. Že nasledujú idola, ktorý takto nezvládol svoj život. Lenže prišlo to aj ku mne zvnútra. Prečo by som to aj ja nespravil. Či chcem ísť na strednú školu alebo to teraz ukončíme. Mal som takéto hlasy. Naozaj satan je klamár a ja som nevedel komu mám pripísať tieto hlasy. Nevedel som sa ním brániť. Bolo to vnútorné vnímanie, ako taká myšlienka. Ako neznovuzrodený človek som nemal schopnosť to rozoznať. Myslím si, že moje okolie moje vnútro nevnímalo. Dokonale som ho skrýval. Navonok som síce nosil čierne tričká s rôznymi krvavým motívmi, obrátený kríž, pentagram či dlhé vlasy počas strednej školy. Boli to také znaky človeka, ktorý má niečo so satanizmom. Avšak myslím si, že ma ľudia nebrali vážne. Občas boli pokusy od mojich rodičov ako zlikvidovať moju zbierku kaziet. Videli, že je to niečo nezdravé, ale nevedeli ma poučiť a vysvetliť, čo je na tom zlé. Ja som si to podržal, že nikto v mojom živote mi to nezakáže.
Po strednej škole, ktorá bola elektro – technicky zameraná, som sa rozhodol pokračoval v hudbe a štúdiu hudby. Prirodzene som sa dostal ku kontrabasu skrze ľudových súborov a ZUŠ. Začal som na súkromnom konzervatóriu, kde som zistil, že diaľkovým spôsobom to ďaleko nedosiahnem. Stretol som tam veľmi vzácneho človeka, kontrabasistu prof. Jána Grigovského. On ma navygoval na cirkevné konzervatórium. Moja prvá reakcia bola negatívna, že ja neverím v Boha a na cirkevné konzervatórium nepôjdem. Toto som aj doma povedal. Tento profesor ma dlho presviedčal a nakoniec som mu dal za pravdu, že tento spôsob štúdia nestojí za veľa. Ale musel som si overiť, či ma náboženské veci nebudú ohrozovať. Či nebudem povinný sa modliť a zúčastňovať sa niečoho. Kontaktoval som budúceho spolužiaka, ktorý ma ubezpečil, že nič také mi nehrozí. Že raz do týždňa bude náboženstvo, možno raz do mesiaca nejaká omša. Ja som sa upokojil, rodičia boli ale nepokojní, pretože si mysleli, že také prostredie bude pre mňa konflikté. Môj profesor bol natoľko láskavý, že zakročil a rodičom ozrejmil, čo je podstatné.
Vtedy sa kresťanstvo, ktoré sa pohybovalo v mojom okolí, ani nedalo nazývať kresťanstvom. Ako malé dieťa som nebol vychovávaný v kresťanskom prostredí. Širšie okolie praktizivalo rímsky katolicizmus. Boli tam nejaké snahy pokrstiť ma a nejako priviesť do cirkvi. Motiváciou boli bicykle či magnetofóny. Už ako desať ročnému mi to bolo smiešne a aj doteraz je. Nikdy som nestretol človeka, ktorý by mi zdôvodnil svoju vieru, ktorý by mi povedal, kto je Boh a čo je modlitba. Alebo povedal niečo, čo by som potreboval počuť. Môj obraz o náboženstve bolo ako zachovávanie tradície. Niečo, čo robí babka či mama, budem robiť aj ja. Mne to prišlo smiešne. Aj proti tomuto som sa búril, vysmieval tomu a smial som sa ľuďom. S takým skutočným kresťanstvom som sa stretol možno v dvoch až droch ľuďoch na konzervatóriu. Zaujali ma tým, že mali o mňa záujem a o svojom Bohu konkrétne hovorili. Nemali problém zaspievať chválu. Keď som počul takúto pieseň, vnímal som, že ten človek vie, čo spieva. Týmto ľuďom som začal dôverovať, že tá ich viera je skutočná. Priznám sa, že väčšinou na konzervatóriu som im neveril a mal za pokrytcov. Pozoroval som tých ľudí. Keď chodia na bohoslužby a ja som s nimi stále v styku, ale stále sú rovnakí. Toto ma odrádzalo. Dokonca som chodil do kaplnky hádať sa s Bohom, že akých veriacich ma. Toto boli asi moje prvé modlitby.
2 vety mi zmenili život. Tieto vety mi povedal klarinetista Miro, ktorého som stretol raz na jednom internáte. Videl som, že číta nejakú knihu a tak ma zaujímalo akú. Zrejme ma nejako odhadol. Povedal, že číta kresťanskú knihu. Povedal mi dve vety; Jedine Ježiš. Bez Neho si stratený. Boli to vety, ktoré mi nikto nepovedal a potreboval som ich počuť. Tento človek nemienil so mnou diskutovať, hádať sa. (o stvorení, o evolúcií, o správnosti cirkvi…) On my len povedal, že ma zachráni Ježiš a bez Neho som stratený. Povedal mi pravdu, lebo bol som stratený.
Moje hľadanie Boha nebolo až také aktívne. Bol som nejako načatý týmito vetami, Duch Boží už asi pôsobil. Tohto človeka mi ešte raz poslal do cesty. Keď som kráčal po ulici s kontrabasom, dobehol ma a do ruky mi strčil kresťanskú knižku, že si ju mám prečítať. Tak som to od neho prijal. Pri ceste vlakom som si ju prečítal. Bolo to svedectvo bývalého narkomana. Keď som čítal, že takýto človek sa môže zmeniť, že dokáže všetko zanechať, oslovilo ma to. Zásadne bolo to, že tam boli spomenutí kresťania, ktorí sa modlili vlastnými slovami. Ich modlitby boli vypočuté, dostali odpoveď. Bol to pre mňa šok. Nikto mi takéto kresťanstvo neukázal ani neprezentoval. Nikto mi nepovedal, že modlitba je rozhovor s Bohom, že sa s Bohom môžem rozprávať ako s kamarátom a na modlitbu je aj odpoveď. Teraz som videl nový svet.
Osobný vzťah som nadviazal 10.1.2003. Pamätám si to veľmi dobre. Predchádzalo tomu asi dvojmesačné prázdno. Veľkú úlohu zohral opäť môj profesor, ktorý mi povedal pravdu o mne. Povedal mi, že moje ruky síce fungujú, ale moja duša nemá nič. Moja duša nemá, čo povedať, moja celá hudba je jedna veľká čiernota. Toto boli slová porážky, ale súčasne aj slová pravdy, ktorá má zachránila. Akonáhle mi to povedal, vedel som, že hovorí pravdu. Priznal som sa mu, prečo hrám a prečo práve kontrabas. Dôvod bol taký, že je to najodpornejší nástroj, že to robím kvôli zbure voči ostatným. Priznal som, že nemám čo dokázať a povedať. Že na to nemám. Moje dlhoročné snaženie tu skončilo. Bola to veľká porážka. V tej chvíli mi napadlo len jedno, ak mi viera pomôže, som ochotný. Povedal som si, že ak ma viera z tohto vytrhne, tak dobre. Ale čo s tým. Zúčastnil som sa jedného koncertu v jednom modernom kostole. Mal som tam veľa času na premýšľanie. Tam som asi prvýkrát intelektuálne povedal Bohu áno, že verím. Nič sa ale nestalo. Naďalej som bol taký prázdny. Zúfalstvo bolo stále väčšie. Raz ma stretla jedna priateľka Petra, ktorá videla, že sa niečo so mnou deje. Povedal som jej, že sa niečo deje, že mi niečo chýba. Nevedel som ani ja ani ona, čo to je. Moje hľadanie pokračovalo tajnou návštevou omše u nás doma. Rovnako som z nej odišiel prázdny a zúfalý. Už som bol v štádiu, že Boha chcem, ale nevedel som, čo mám robiť.
Takým zlomom bol práve 10.1., ktorý som spomínal. Božím riadením sa na hodinu náboženstva dostali dvaja slúžiaci bratia, Pavle Cekov a Alexander Bárkoci. Boli nám predstavení v úlohe exorcistov. Smial som sa z toho, že takýto ľudia prídu. Prišli do triedy ľudia, nevedel som, že sú to práve oni. Začal som mať strach, bol som konfrontovaný Božou mocou, ktorá prišla s nimi. Vedel som, že sa tu niečo bude diať. Podali si s každým ruky. Začali prednášku o okultizme. Išli rad za radom v Bibli, od stvorenia, kto je Boh, satan, démoni, človek, úloha stvorenia a podobne. Veľmi krásne to podali. Na všetko mali citáciu z Biblie. Predovšetkým z nich išlo silné svedectvo, že v to, čo veria skutočne žijú a robia. Toto stretnutie trvalo asi 2 vyučovanie hodiny. Na konci bola možnosť ostať a rozprávať sa s nimi. Počas prednášky títo ľudia konfrontovali úplne všetko to, čo som robil. Bol som dokonale usvedčený.
Môj satanizmus nespočíval len v hudbe, ale spočínal v ezoterických praktikách. Bol som liečený reiky, navštevoval som vešticu, ktorá používala numerológiu. Bola schopná napísať niekoľko strán na moju budúcnosť, osud. Bola schopná rozpoznať v mojej duši skutok, ale nevedela mi dať žiadny liek. Liečila ma tzv. bachovými kvietkami. Opäť okultný spôsob zmiešaný s homeopatickým riedením. Dodávala rôzne energie do týchto roztokov, čoho som bol svedkom. Vnímal som, že ako praktiky fungujú. Ako kresťan ich nepopieram, ale chcem poukázať, že pôvod nie je v Bohu, nie je čistý. Súčasne som čítal všetky knihy, ktoré sme mali doma. Boli o živote, o smrti, o reinkarnácii, o komunikáci s mŕtvymi či o pyramídach. Všetko mi ukazovalo tajomstvá života a ja som to prijímal. V hlave som si vytváral vlastný svetonázor. Súčasne som počúval satanistickú hudbu a vyznával, že patrím satanovi.
Všetko, čo som mal, tak toho sa tí dvaja dotkli. Nemal som žiadny protiargument. Keď sa pustili do metalovej hudby, mal som chuť povedať, že je to len hudba. Ale hovorili pravdu, že je to poviazanie. Že máme s tým skončiť a čo za tým je. Ako skončili prednášky, bol som prvý, ktorý niečo povedal a priznal sa. Že to o čom ste hovorili robím, ale verím, že potrebujem pomoc. Títo ľudia ma neodmietli, nehnevali sa. Bol som až v takom uvedčení, že mi bolo jedno, že spolužiačky aj rehoľná sestra, ktorá nás viedla zmenia na mňa názor. Pokladali ma za slušného študenta, ktorý otvorene nechce problémy. Ktorý sa vyhýba náboženstvu, no napriek tomu je tolerantný. Nakoniec som sa priznal so všetkým, vedel som, že tu je záchrana. Títo ľudia prišli za mnou, položili na mňa ruky a modlili sa vlastnými slovami za moje oslobodenie. Avšak po chvíli sa prejavila moja poviazanosť. Nevedel som rozprávať. Viedli ma, aby som po nich opakoval nejaké vyznania. Bol som úplne zablokovaný, nedokázal som rozprávať. Vnútri sa niečo vo mne vzbúrilo, nebol to len strach. Bolo to niečo zvláštne. Keď som sa vykoktal a povedal, že nedokážem rozpravať, povedali, že ostatnú aj do večera. Že oni to tu vybojujú. Tak som sa upokojil. Vedel som, že som v dobrých rukách. Títo ľudia začali konfrontovať démonicke sily vo mne. Vyzvali, aby sa démoni predstavili, aby povedali svoje meno. Okamžite mi prišlo na rozum meno Legión. Ale zaprel som to, lebo som počúval kapelu s tým názvom. Myslel som si, že je to hlúposť, niečo nepodstatné. Až neskôr, keď som čítal evanjelium, tak som pochopil, že Pán Ježiš vyhnal legióna. To znamená, že ich bolo mnoho. Oni pokračovali a ďalej vyhnali démonov, ktorí boli vo mne.
Prišlo veľké oslobodenie. Cítil som to fyzicky, duševne aj duchovne. Zrazu som vedel voľne dýchať. Najúžasnejšie bolo, že mi Boh dal vedieť, že mi odpustil hriechy. Ja som nepočul evanjelium, nevedel som ako je to s Ježišom skutočne. Boh mi zjavil, že všetko, čo som robil je prikryté, je mi odpustené a že ma miluje. Nikto mi to nezvestoval, nepovedal. Zrazu som mal toto vedomie. Plakal som ako malé dieťa. Verím, že tam som sa znovuzrodil. Bolo to ako keď sa dieťa narodí a prijíme dych života od Boha.
Potom ma títo bratia viedli k modlitbe, aby som naozaj vyznal a prosil, aby sa Ježiš stal mojím Pánom.
Hlavnou zmenou bolo, že som mal vedomie, že Pán Ježiš je mojím Pánom. Že nie som sám, On vedie môj život. Bolo to niečo nové. Zmena, ktorá sa prejavila rýchlo bola v rámci hudby. Dva týždne po svojom obrátení som mal interný koncert. Keď sa tam dostavila hudba a duša, profesori boli nadšení a šokovaní. Aj ja som si uvedomil pri hraní, že už niečo hovorím, už tam niečo je. Prijímam to ako dar od Boha. Profesori síce hovorili, že som sa polepšil, ale myslím si, že toto nejde len tak docieliť. Ďalej nastalo hľadanie spoločenstva. Zistil som, že títo muži pôsobia v Nových Zámkoch, kde som vyrástol. Toho jedného som navštívil. Práve tam bola kresťanská mládež. Postupne som sa pripojil a išiel do ich zboru. Videl som spoločenstvo kresťanov, kde bolo zdravé biblické vyučovanie. Boli tam jednoduché modlitby. Bolo tam praktikovanie tela, tela Kristovho. Neskôr som sa dal pokrstiť. Myslím si, že práve po krste prišli najväčšie zmeny. Vnímam to, akoby mi dal Boh čas na spoznávanie a zváženie toho, čo sa stalo. Biblia krst opisuje ako pochovanie starého človeka. Bol som poslušný a dal som sa pokrstiť. Zmeny prišli. Musel som sa rozísť s priateľkou, ktorá bola neveriacia, dokonca ona bola iniciátorom. Vnímali sme duchovné rozdiely. Musel som sa rozlúčiť aj s mojou zbierkou drahých kaziet. Uvedomil som si kto je Boh a aké veci má. To, čo som ja mal, bola sama špina. Dlho som neváhal. Spolu s pornografiou a veciami, ktoré ma ťahali od Boha, som dal do jedného veľkého vreca. Vyhodil som to do kontajnera. Očakával som, že Boh mi to vo viere nahradí. Boh sa zase dokázal a nahradil to vážnou hudbou, chválami či gospelom. Nebol som ničím ukrátený. Kresťanstvo nie je jedno veľké odriekanie, ale jedno veľké vyslobodenie. Boh nás privedie k veciam, ktoré majú skutočnú hodnotu.
Ďalšia zmena prišla, keď som mal veľký hlad po Božom Slove a chápaní Biblie. Tak som sa pustil do vážneho štúdia. Uvedomil som si rýchlo svoje povolanie, že mám kázať Božie Slovo, hovoriť svedectvo a zvestovať evanjelium. Boh si použil aj bratov a sestry, ktoré toto povolanie potvrdili. Ešte za čias môjho štúdia na konzervatóriu, som mohol s mojou sestrou založiť skupinku, aby sme mohli slúžiť hudobníkom.
Okultné praktiky, ktoré my nazývame okultizmus, ale ľudia, ktorí to praktizujú to tak nenazývaju. Okult znamená niečo zahalené, skryté a tajomné. To je príznačné pre tieto formy liečenia. Napríklad reiky spočíva v poprosení vesmírnej energie, ktorá má cez nás uzdravovať ľudí. Je za tým satanovo klamstvo. Nie človek slúži touto energiu, ale človek slúži tejto energie. Táto energia je zlá. Rozkladá vzťahy a rodiny. Mal som dočinenia s týmto uzdravením. Sám som to nerobil. Ale vnímal som veľkú silu, vnímal som teplo, bolo to príjemné. Tak ako podstata hriechu je, že je príťažlivý práve príjemný. Tak aj toto všetko malo spočiatku dobré charakteristiky. Jedna skupina žien, ktorá praktizovala reiky sa rozbila. Mimo jednej sa všetky rozviedli. Pochopili, že to má nejaký súvis.
Satan väčšinou prichádza ako anjel svetla. Nepríde ako obluda alebo strašidlo. Príde ako niekto zahalený. Skrze tie praktiky človek vypína svoje vedomie, rozum a rozlišovacie schopnosti. Tieto schopnosti nám dal Boh, aby sme sa vedeli brániť. Ak človek upadá do stavu zmeneného vedomia, kedy je schopný vnímať iné dimenzie alebo má stavy nemyslela, Vvedy sa otvárajú dvere démonickym silám. A môžu vstúpiť.
Satanove úmysly nám niesu skryté, ako hovorí apoštol Pavol. Mali by sme byť v tomto smelí a rázni voči biblickému pohľadu a odhaliť ho. Pán Ježiš, keď tu bol maril skutky diabla. To je tiež naše povolanie, odhaliť to. Kde je tma, je všetko v poriadku. Tam kde príde svetlo, nastáva konflikt. Našim darom je Božie Slovo, ktoré je tým svetlom. Vrhá svetlo aj na tieto praktiky a môžme ľuďom povedať pravdu. Pravda nás oslobodzuje. Základ týchto praktík je niečo tajomné. Je to otvorenie sa niečomu, čo nepoznáme. Čo je príjemné a má účel liečiť. Ovocie prichádza neskôr. Prichádza vo forme poviazanosti a zastretia mysle človeka. V rôznej úrovni a stupni sa človek môže stať posadnutý, trýznený týmito silami. Celý čas môže byť presvedčený, že slúži ľuďom na dobro.
Hlavným ťažiskom mojej služby je kázanie Božieho Slova a zvestovania evanjelia. Aj keď nie som kazateľ a nie som ordinovaný. Ale slúžim všade, kde mi tú možnosť dajú. Či už v zbore, na mládežníckých stretnutiach či na skupinkách. Pán mi posiela do cesty ľudí, ktorí sú v podobných poviazaniach v akých som bol. Či už majú rôzne kontakty s mŕtvymi, s duchmi, ktorý sa skrývajú za ich mŕtvych alebo rôzne okultné praktiky. Stretávam veľa takýchto ľudí. Pán je milostivý, keď môžem poslúžiť práve tým, čo hovorí Písmo o pozadí veštení. Za veštením je duch veštenia, ktorý apoštol Pavol vyhnal. Tento duch môže hovoriť pravdu, ako pri dievčine v Efeze. Tak aj démoni zjavovali pravdu, keď Ježiš vošiel do synagógy. Ale Božie Slovo nám zakazuje počúvať tieto zjavenia. Sám Ježiš ich okamžite umlčal, lebo nechcel aby sme ich počúvali. Skze toto biblické zjavenie môžem slúžiť ľuďom a povedať im, s čím majú dočinenia. Môžem sa za nich modliť. Došlo už neraz k oslobodeniu, kedy títo duchovia odišli, zjavenia prestali a ľudia spoznali Boha.
