Volám sa Simona a mám 24 rokov. Dokončujem si strednú školu. Zároveň si privyrábam. Vo voľnom čase rada športujem, čítam knihy a učím sa.
Moja cesta satanizmu začala už približne od mojich troch rokov. Chodila medzi deti ma ihrisko. Keď prišiel môjho otca brat na Slovensko, miesto ihriska ma viedol na iné miesta. Konkrétne to bola cirkev satanova. Presné pomenovanie nemali. Bola to taká skrytá cirkev, aby nebola na verejnosti. Brával ma tam strýko.
Mám ďalších troch súrodencov z otcovej strany a troch z maminej strany. Chodievala som tam len ja a strýko. Mala som aj staršiu sestru, ale to bola dcéra inej mamy. Inak som bola prvorodená. Keďže som bola malá, veľa si z toho nepamätám. Ale pamätám si, že sa tam so mnou hrali. Pomaly mi ukazovali veci, čo na čo funguje. Netlačili ma do ničoho. Ukázali mi Bibliu z ktorej sa robili praktiky pri niektorých veciach. Zoznamovali ma so svetom, v ktorom žijú.
V škôlke som bola 2 mesiace, vyhodili ma z nej. Vraj som bola iná ako ostatné deti. Čiže som musela opustiť škôlku. Na základnej škole som vôbec nebola. Mala som osobných učiteľov, ktorí chodili ku mne domov. Na strednú školu som už musela ísť normálne.
Môj strýko bol zakladateľom v Košiciach. Na základnú školu som nešla preto, lebo ma vychovávali tak, aby som nechodila medzi ľudí. Že sú zlí a nedajú mi to, čo potrebujem mať. Toto by som našla len u diabla.
V škole som mala klasické predmety.
V cirkvi satanovej ukazovali predmety a vysvetľovali, čo s tým máme urobiť. Položili predomňa misku a povedali, čo všetko do nej môžem dať, aj čo sa týka rituálov. Keď som mala 5 rokov, pocítila som o to záujem.
Bola som vychovaná v tom, že nemám prejavovať žiadne city a mám sa tešiť z bolesti. Užívala som si, keď som videla ako ľudia trpia a kričia od bolesti. Potom prišlo zhypnotizovanie človeka, hranie sa s mysľou človeka. Boli to také základné veci. Oni mi to ukázali a ja som to skúšala. Boli to normálne stretnutia, kde boli veľmi prítomné drogy, pretože sa dá pri tom uvoľniť. Bolo to normálne posedenie. Rozdeľovalo sa do skupín, podľa toho, kto kde patril. Okrem rituálov sa tam robili aj obete. Bolo to určené hlavne na silu, moc a pocit šťastia.
Ku komunikácii démonmi som prichádzala počas príprav, keďže som bola dosť vynaliezavé dieťa. Všetko ma zaujímalo. Bola som najmladšia na stretnutiach. Bolo tam približne 30-40 ľudí. Ako som rástla, začala tam chodiť aj moja rodina. Sestra tam začala chodiť, ale aj skončila. Brat tam chodí doteraz. Najmladšia sestra tam nechodí vôbec.
Mojou víziou bolo dostať sa do hlbokej politiky, do európskeho parlamentu. Cítila som to ako povolanie od diabla.
Väčšina stretnutí bolo vo forme konferencíi. Bývali uzavreté alebo otvorené. Ak sú otvorené, môžu prísť aj pozvaní ľudia, pri uzavretých len skupina tých, ktorí tam patria.
K praktizovaniu satanizmu patrí aj vychádzanie von z tela a operovanie mimo tela. Nie každý to ale vedel. Ja som to však robila, pretože som nebola len čistá satanistka. Mala som aj niečo z ilumináctva a čarodejníctva. Viacej som do toho videla. Bola som taká obľúbenkyňa pre diabla.
Ako malé dieťa som sa toho nebála, keďže som v tom bola vychovávana. City vo mne ochladli, takže som to neriešila vôbec. Nijaký pocit som necítila, keď som sa pozerala na znásilnenie alebo vraždu. Neprežívala som ani pozitívné emócie ako lásku či radosť. Všetko som mala uzavreté. Učili ma to tak odmalička. Keď som do toho vstúpila, robili sme si srandu, že čo reveš, si slabá. Toto vo mne akoby skamenelo. Emócie boli zavreté a zdeformované.
V satanizme nebolo len čisto bojovanie proti kresťanom. Niekedy bojovali aj medzi sebou. Keď niekto niečo pokazil, bol potrestaný či prenasledovaný. Aj tí, ktorí chceli utiecť, boli prenasledovaní. Čiže neboli to útoky len na kresťanov. Dosadzovali sme ľudí aj na vyššie pozície, do politiky, do súdnictva či na políciu. Veľa ľudí si myslí, že sme zameraní len na kresťanov, ale nie je to len tak.
Boli sme rozdelení na kategórie. Ja som v podstate nič nerobila. Čo som prijala, to som odovzdala. Už som len sledovala vývoj situácie.
Počula som aj videla na vlastné oči ako sa jeden chlap snažil dostať asi ku kresťanovi. Niečo sa dialo v duchovnom svete. Videla som ako ten chlap horel. Nebol to ale ozajstný oheň. Myslím si, že som to len ja duchovne videla. Môže byť, že ten satanista vtedy nebol v tele a bojoval proti nejakému kresťanovi. Satanista ale schytal ranu. Väčšinou oheň je symbol svätého Ducha. Píše sa, že Boží oheň bude páliť jeho protivníkov. Keď som operovala mimo tela, videla som kresťanov. My sme ich vedeli rozoznať, tak ako kresťania vedia nás rozoznať. Videli sme na nich olej, krv alebo niečo akoby biely plášť. Vtedy som vedela, že je to kresťan. Vtedy som nepoznala vôbec kresťanov, len som vedela, že sa k nim nemôžem priblížiť. Bolo to akoby som sa dostala k múru, cez ktorý sa nedalo prejsť. Nebolo to takto s každým kresťanom. Len u niektorých sa mi to stalo. Keď sme vošli do kostola, aj tam sa stalo, že väčšina nemala takú ochranu. Boli to takzvaný nedeľní kresťania. S nimi sa dalo ľahko manipulovať a robiť všetko, čo sme chceli. Tí, ktorí išli skutočne za Bohom boli úplne iní. Dávali sme na nich choroby. Cez ružence sa dalo najľahšie preniesť prekliatie, keďže skoro každý sa to tam modlil. Robili sme rituál, ružence sme priniesli do kostola a zmiešali s ostatnými. Kto dostal tento ruženec mal asi smolu. Na toho človeka mohol prísť démon a trápiť ho. On však o tom nevedel.
Raz som mala jednu úlohu, zničiť jedného kresťana. Ja som však nevedela, že to je kresťan. Ako som prišla, som sa pristavila ako pri takom múre. Nevedela som sa k nemu dostať. Diabol mi na rovinu povedal, že sa mám vrátiť, lebo tu sa nedá nič robiť. Bol pod Božou ochranou a tak som sa musela vrátiť k sebe, do svojho tela. Nemohla som nič urobiť. Bolo mi to čudné, lebo brala som diabla ako to najvrchnejšieho, ako najväčšieho pána. A zrazu sa objavil človek, ktorý slúži Bohu a ten je silnejší. Aj som sa diabla pýtala ako je to možné. Že sa mi prezentoval ako najmocnejší a zrazu nemôžem sa k nemu dostať. Diabol mi povedal, že kresťania sú slabí, ale zistila som opak. Toto mi nedalo zmysel.
Strýko bol zakladateľom, bol najvyšší. Ja som sa v tých kruhoch pohybovala. Vedeli, že to, čo povedia spravím. Viac odo mňa nečakali. Ako som dostávala väčšiu silu, tak som viac času trávila s diablom a duchovným svetom. Nemala som moc času na nejaké povrchnosti, aby som ich robila. Napríklad robiť zle ľuďom.
Tým pádom, že ja som mala najbližší vzťah s diablom bola som jeho pravá ruka a tak som sa následne stala jeho nevestou. Počula som ho, a aj videla. Nevesta je takzvané predurčenie. Diabol o tom ostatným povedal, nemusela som sama hovoriť iným v cirkvi satanovej. Obrad bol veľmi zvláštny, taký, že by ho človek neprijal ani sa ho nezúčastnil.
Po tejto svadbe som nabrala viacej sily a mala som väčšiu moc. Viac času som investovala, aby som bola s ním. Tým pádom som sa stala vodkyňou v Košiciach. Celý čas som robila to isté, v tom sa to nezmenilo. Ale mala som s ním bližší vzťah, viac mi ukazoval a hovoril veci.
Mám aj tetovanie. Veľa ľudí hovorí, že je to znak Metalliky. V mojom prípade sa ale využívalo k portálu. Tí, čo boli nižší v cirkvi tak práve cezo mňa sa mohli dostať k diablovi. Aj to nie všetci, ale len vybraní ľudia. Na ktorých som videla, že sú zodpovední. A že čo povedia alebo urobia, budú vedieť, čo robia. Bola som ako také médium pre komunikáciu s diablom. Toto tetovanie som získala v štrnástich rokoch.
Oblečenie som nosila klasické, tepláky, tričko a mikina. Nikto by nezistil, že som bola satanista. Tí ľudia, ktorí sa snažia tváriť, že sú satanisti, snažia sa preceňovať tým, že nosia prevrátené kríže, piercingy alebo sú zmalovaní. To sú ale ľudia, ktorí len počúvajú takú hudbu alebo len robia smiešne rituály a už si myslia, že mu patria. To sú ľudia, ktorí pútajú na seba pozornosť, ale my sme sa nesnažili pútať pozornosť na seba od okolia.
Snažila som sa čo najviac držať odstup od ľudí. Nemala som ani potrebu sa s nimi rozprávať. Keď som musela, tak som len povedala to, čo som musela. Ľudia ma vôbec nezaujímali. Cítila sa som sa nadradene od ľudí. Brala som ich pod svoju úroveň a že sú to tvory, ktoré sú ľahko ovladatelné. Bolo pre mňa jednoduché ovládať myseľ. Slabé povahy sa dajú ľahšie ovládať, pretože ten človek uverí všetkému. Viac menej sa to dialo duchovne. Vedela som vkladať do mysle to, čo som chcela ja. Keď som mala ja na niekoho zlosť, vedela som to jeho najlepšiemu kamarátovi vložiť do hlavy, aby mu to povedal. Bez toho, aby som to ja musela robiť. Užívala som si to.
Ak som nejakú úlohu nevykonala, dostala som trest. Nejaké fyzické veci, ktoré som nechcela urobiť a ktoré mi boli nepríjemné. Takto ma to v podstate týralo. Stále som ale chcela pri ňom ostať. Prišlo mi to, že som slabá a musím viac pracovať na sebe.
Keď som mala približne štrnásť rokov bola som na operácií so slepým črevom. Keď mi ho vybrali dostala som sa do takej bdelej kómy. Bola som vybratá z tela a pristavila som sa v pekle. Videla som to ako cez také sklo. Predtým som to vôbec nepociťovala, ani neriešila. Keď som sa obrátila, to isté videla v sne a pochopila som, že Duch Svätý mi ukázal, že keď sa neobratim, kde skončím. Nevedela som ani hneď, že je to peklo.
Keď mi diabol hovoril o pekle, hovoril ako o kráľovstve, v ktorom budem mať vysnívané veci. Že budem pri ňom ako teraz. Úplne som mu verila.
Keď som študovala veterinárne lekárstvo, dostala som alergiu na všetko. Po polroku som musela odísť z tej školy. Odišla som na zdravotnú školu, konkrétne na katolícku školu. Na tej škole ma dali na internát. Začala sa mi prihovárať jedna vychovávateľka. Doteraz som za to vďačná, volá sa Veronika Liptáková. Veľa mi hovorila o Bohu. Hovorila mi aký je, že ma má rád. Že On ma miluje, nehnevá sa, len mám isť k nemu. Vždy som zobrala priepustku a išla preč. Potom sa to začalo pomaly lámať. Nevedela som s tým nejako pohnúť. V satanizme sa mi veľmi páčilo a nevedela som si predstaviť život kresťana. Potom som ani neviem ako začala hľadať Boha. Druhá vychovávateľka ma zobrala na jednu katolícku akciu. Chcela som isť z tade preč. Jednu noc som sa len tak sama zobrala do kaplnky. Padla som na kolená a povedala som: „Bože ak existuješ, zjav sa mi.” Viem, že som išla s nesprávnym spôsobom. Prvé, čo sa mi stalo bolo, že sa z ničoho nič zhaslo svetlo. Moje slová boli: „Ty si teda top Boh”. Potom som išla zasvietiť svetlo a keď som prišla naspäť, opäť som povedala to isté: „Bože, ak existuješ, tak sa mi zjav.” Ukázala sa mi smrťka s kosou v ruke. Vtedy som prvýkrát pocítila strach, až som z tade utiekla. Doteraz si to neviem vysvetliť. Bol tam farár a ja som mu to povedala. On tomu neveril. Potom som išla naspäť na internát. Povedala som to tej vychovávateľke. Zostala prekvapená. Potom sme sa začali rozprávať. Povedal som jej môj príbeh, čo som si prežila. Ona mi pomohla prísť k Bohu. V tom momente som bola rozpoltená, aj som chcela, aj nie. Bolo to také, že načo tam pôjdem, keď to nepoznám. Nevedela som, čo od Boha čakať a čo bude odo mňa vyžadovať. Diabla som poznala, ale Boha nie. Nevedela som vôbec, čo ma čaká. Niečo mi vnútri hovorilo, že chcem zo satanizmu odísť, skúsiť niečo iné. Že keď ma Boh naozaj takú moc, tak Ho chcem spoznať.
Po tejto mojej skúsenosti s videním ma to viac odrádzalo. Keď som prišla na internát, povedala som to tej Veronike. Ona povedala, že sa za to bude modliť a že mi skoro dá odpoveď. Nechala som to tak. Potrebovala som ísť preč, tak som si pýtala priepustku.
Potom bola jedna akcia, kde ma ona zavolala. S mužom robila kurzy. Zavolala ma, či nepôjdem s nimi. Najprv som vravela, že nie. Hodinu pred odchodom som jej volala, že idem. Nevedela som prečo. Vnímala som, že ma rešpektovali. Celú cestu sme sa nemodlili, iba rozprávali. Bola to gréko-katolícka akcia. Ostalo mi neskutočne zle a tak som si išla ľahnúť. Chcela som volať kamarátom, aby prišli pre mňa. Avšak som zistila, že tam nie je signál. Takže som nemala ako zavolať. Bola hlboká tma, tak som nechcela vychádzať von, kvôli zvieratám. A taktiež, aby ma nehľadali. Na druhý deň ráno som chcela ísť zavolať. Opäť som nezavolala. Išla som na raňajky. Potom sme mali akoby znovu prijatie Ježiša. Ja som tam sedela, pustila hudbu a neriešila som ich. Potom bol obed a po ňom sa ma pýtala, či sa tu dobre cítim. Povedala som, že hej. Že sa s každým tu rozprávam. Pritom som sedela sama pri stolíku. Chcela sa so mnou porozprávať aj s jej mužom. Mala som strach v očiach, ale súhlasila som. Keď som prišla k nim na izbu, tak sa ma pýtal, prečo som nešla odovzdať nanovo život Bohu. Neviem, čo sa stalo, ale z ničoho nič zo mňa vystrelilo slovo Biblia. Nechápala som prečo. Ani neviem ako som sa dostala do kaplnky. Hovorila som tam modlitbu spasenia, ale nepamätám si, čo sa stalo potom. Pamätám si len, že som sa cítila fyzicky slabá. Cítila som aj plnosť v srdci. To som nikdy nepocítila, aj keď som mala tú moc. Akoby som hľadala, kde to naplnenie môžem získať a zrazu som ho získala. Do teraz si pamätám, ako som z tade vyšla a každému hovorila, že ho Ježiš miluje. Ani som nerozumela čo sa stalo, ani čo rozprávam. Bola to ako taká iskra, ktorú som nikdy v sebe nemala a zrazu do mňa vošla. Neviem, čo sa v tej sekunde stalo, iba čo ostatní vraveli. Akoby som to ani nebola ja.
Ráno sa za nás ešte modlili, konkrétne za dar jazykov. Ja som sa nemohla ani modliť, ani čítať Bibliu. Keď som sa modlila, hádzalo ma to do démonickych jazykov. Nevedela som sa ani dotknúť Biblie. Až modlenie v jazykoch mi postupne veľmi pomohlo.
Po skončení tohto víkendu, som sa vrátila domov. Využila som situáciu, že nikto nebol doma a tak som len prebalila tašku a utiekla na internát. Nevedela som sa ani ukázať našim. Vedela som, že to bude problém. Potom začali vyhrážky, že ma zničia. Bol to pre nich veľký problém, lebo stratili nevestu, líderku. A tak ma chceli zabiť. Neostalo to len pri slovách. Nepokúšali sa ma zabiť fyzicky, ale duchovne.
Prešlo od toho päť alebo šesť rokov. A stále žijem. Zistila som, že Boh je silnejší ako diabol. Nemá takú moc ako som si myslela.
Diabol sa ma niekoľkokrát snažil zabiť, mnohými fyzickými spôsobmi. Stala som sa ich hlavným nepriateľom. Snažili sa ma aj uniesť, ale nemohli. Nevedeli sa ku mne dostať. Nevedeli ma pohľadom ovládnuť. Najprv som mala z toho veľký strach, ale vnímala som akoby som bola v bubline, skrze ktorú sa nemohli dostať. Ten múr, ktorý som videla, oni teraz videli. Cítila som, že mám ochranu.
V mojom vnútri som začala vnímať ľudí inak. Pomaly som sa začala k nim približovať. Zrazu som mala všetky účty zablokované. Nemala som k nim prístup. Bola som od všetkého odrezaná. Toto ma začalo deptať. Začali sa prejavovať emócie, ktoré som predtým nemala. Potvrdilo sa tým to naplnenie, cítila som sa taká živá.
Vychovávateľka Veronika ma viedla. Vyše pol roka som sa nevedela ani dotknúť Biblie. Približne pol roka alebo rok na to mi začala ukazovať Bibliu. Keďže som nemohla čítať, začala som počúvať audio nahrávky. Chcela som sa plniť niečím iným. Začala som chodiť do apoštolskej cirkvi. Keď som tam prišla prvýkrát, ostala som sklamaná z toho ako kresťania fungujú. Keď som bola v satanizme, išli sme horlivo za cieľom. Kresťania mi prišli, že sú tam fyzicky, ale myšlienkami sú na nejakej párty. Zostala som zhroznená. Ako môžu ísť vlážne za Bohom, alebo dokonca vôbec. Len to, že sa stretneme, pokecáme a to je všetko. Že viac neriešia. Bol to veľký rozdiel. Vidím to aj ako negatívum, že sa nezaujímajú o Boha, že im je dobre tak ako sú. Ale aj ako pozitívum, že vedia, že keď vynaložia svoju silu či energiu, neurobí to žiadny prospech ani bod u Boha. Tak isto aj v satanizme. Čím viac času som s ním strávila, tým viac som získavala od neho veci. Ale Boh nechce výkon, ale nastavenie srdca. Môže s ním človek tráviť aj tri, štyri hodiny, ale ak nemá srdce pri Bohu, je to zbytočné.
Človek, ktorý neverí, je ten, ktorý sa bojí. Je to človek, ktorý sa bojí priznať pravdu. Ľudia si myslia, že duchovný svet ani démoni neexistujú, že je to len rozprávka. Je to ale realita, ktorú nemožno poprieť. Určite sa Vám stali veci, ktoré si neviete vysvetliť. Nemusí to byť hneď spojené s duchovným svetom. Sú ale veci, ktoré sa dejú a my im nerozumieme. A to je vlastne ten duchovný svet. Je to možno neuveriteľné, lebo je to nad naše myslenie a vedomosť. Keď existuje Boh, musí byť aj zlo. Netreba podceňovať to, čo nepoznáme. Ak slúžite diablovi, neviete komu slúžite. Máte zatemnenú myseľ a zastreté očí, cez ktoré nevidíte. Vidíte len to, čo Vám diabol ukáže. To, že budete mať peniaze a moc, je to len dočasná moc. Keď niečo neurobíte, čo on chce, dokáže nie len Vás zabiť, ale aj Vašu rodinu. Mne zobral mamu, otca a snažil sa aj sestru. Ježiš je ten, ktorý ma zachránil. On mi ukázal, kde je moja cesta, kde je život. Ukázal mi kto som. Ukázal mi, čo pre neho znamenám a moju dôstojnosť, ktorú som nikdy nemala ani poznala. Diabol je len pyšný anjel, ktorý padol. Treba ho len opustiť a ísť za Bohom. Nevidím žiadny zmysel, aby ste zostávali pri ňom. Keďže aj tak vás zabije, ak neurobíte, to čo chce. Ja sa modlím, aby ste spoznali Boha. Aby Boh bol Váš jediný spasiteľ, On zomrel na kríži za Vás. On sa na Vás nehnevá, aj keď ste slúžili zlej strane. Ukáže Vám, akú lásku Vám vie dať.
