Pamätám si, keď som mal asi štyri roky, bol som šťastné dieťa. Chodil som sa hrávať do parku pod dohľadom mojej mamy. Chodieval som na hojdačky a behom pár minút som mal aj päť kamarátov. Vždy som bol prvý, ktorý vstúpil do miestnosti a zasvietil svetlo.
Žena, ktorá u nás pracovala ako opérka, uvalila na mňa kliatbu. Praktizovala čiernu mágiu a chcela zničiť moje šťastie. Budil som sa uprostred noci a kričal som z hrôzy. Upadal som do námesačníctva a do takého tranzu, že od strachu som nespoznával ani vlastných rodičov. Jej kliatby spôsobili, že som sa stále viac a viac bál. Bol som ustráchaný voči iným deťom, bál som sa s nimi hrať. Stal som sa terčom posmechu aj od súrodencov a učiteľov. Trvalo to celé detstvo.
Vyrastal som v katolíckej rodine. Chodil som aj do katolíckej škôlky. Tam som zažil najviac posmechu. Všetko to bolo kvôli čarodejnici, ktorej som nikdy nič neurobil. Poslala na mňa padnutého anjela, démona, aby ma prenasledoval celý život. Aby som mu slúžil, učil ma vyrábať si zbrane a predvádzať paranormálne javy.
Keď som mal desať rokov, darilo sa mi ovládať počasie a teplotu môjho tela. Robil som to bez akéhokoľvek tréningu. Len som si to predstavoval a stalo sa to. Neuvedomoval som si, čo dokážem.
Keďže som sa zahĺbil do filozofie, nemal som už spoločenský život. Naďalej som chodil do kostola. Vo vnútri som sa rozhodol, že Ježiš nie je moja cesta.
Začal som trénovať taekwondo, ale nešlo mi to moc dobre. Tak som to zanechal. Chodil som aj do prírody, aby som si duchovne oddýchol. Moja láska k prírode prešla do extrémnych rozmerov. Cítil som, že mám s prírodou jednu vec spoločnú. Aj ona bola zničená tými istými ľuďmi, ktorí mne ubližovali celý život. A ja som ich k tomu vôbec nevyprovokoval.
Navštevoval som les a rád som chodil do múzea o lesoch. Pozeral som sa na nahrávku ničenia sekvojových lesov. To sú najkrajšie lesy na svete. Deň čo deň ľudia stínali dvetisíc rokov staré stromy, počas dvadsiatich rokov. Ani neviem opísať emóciu, ktorú som vtedy cítil. Bolo to niečo silné, premáhalo ma to. V tej chvíli som vedel, že ja musím zachrániť svet od tohto zla. Nezáleží na tom, či je to možné, ale musím to urobiť. Vedel som, že k tomu potrebujem veľmi veľa peňazí. Vedel som aj to, že ma možno zabijú pre moje úsilie. To ma však neodradilo. Bol som hotový aj zomrieť. Nikdy by som si nepomyslel, že satan, padnutý anjel, by tak usilovne pracoval a podsunul mi také rozhodnutie. Aby som dal život za život tohto sveta. Sveta, v ktorom on sám vládne.
Nasledovných osem a pol roka som chystal plány na vybudovanie korporácie. Jej vplyv by som využil na záchranu sveta. Začal som s tým hneď, ako som sa pre to rozhodol. Nebola jediná hodina, kedy by som na to nemyslel.
V čase keď som mal dvadsaťdva rokov, môj cieľ narástol do veľkých rozmerov. Zahrňoval aj úlohu, aby som sa stal svetovým vodcom, ktorý bude chrániť utláčaných ľudí a životné prostredie. Ako? Mal som v pláne rôzne politické, vojenské a hospodárske opatrenia. Rozhodol som sa nabrať viac skúseností. Začal som trénovať Wing Chun Kung fu. Je to štýl Kung fu, pomocou ktorého sa používajú mystické sily na zabíjanie protivníkov. S tým súviselo aj ovládanie okultizmu. Spolu s piatimi kamarátmi sme rozvíjali okultné praktiky a odhaľovali temné sily.
Jednu noc som sa zobudil a videl som démona. Vyzeral ako malý dvorný šašo. Divoko ma bodal dýkou do chrbta. Zatvoril som oči, ale aj tak som videl modré svetlá. Priatelia mi to tiež potvrdili. Aj oni to videli. Uveril som, že to nebol sen ani vidina. Inú noc som jedol sendvič a cítil som, ako mi démon pristál na pleci. Chrčal mi do ucha pri každom mojom súste. Zavolal som dvoch kamarátov, ktorí v týchto veciach boli zbežnejší. Nepovedal som im o čo ide. Iba som im kázal, aby sa na mňa pozerali. Obaja naraz povedali to isté – démonicka energia. Po týchto situáciách som sa naplno stal veriacim v okultizme.
Od svojich priateľov som sa dozvedel o luciferskom kulte s názvom ilumináti. Utláčali celý svet po niekoľko tisíc rokov. Uveril som im, že sú čarodejníkmi a majú kontakty na slobodomurárov, rôzne kulty, armádu a aj na vládu. Takisto vpývali aj na hnutia s názvom Manifest Destiny, ktoré sa rozšírilo do celého sveta a spolu ovládajú svet. Neviem povedať, na koľko hovorili pravdu. Predtým som im bez výhradne veril, teraz verím, že také hnutie existuje, ale nič viac. Potom sa sa dozvedel, že akékoľvek hnutie za mier, za záchranu životného prostredia alebo záchrany deti od hladu, budú týmto spolkom podmieňované a ich vodcovia budú zabití. Z toho mi vyplývalo, že najprv musia byť títo ilumináti zvrhnutí z ich pozícii a až potom môže byť svet zachránený. Keby som takýchto ľudí odstránil, dobrí ľudia by mohli pôsobiť aj bez mojej pomoci. Vytvorili by lepší svet. Tí zlí by už nemali žiadny vplyv. Padlý anjel ma zmanipuloval celkom inteligentne. Môj boj za dobro začal s pocitom lásky. Chcel som pokojnou cestou zachrániť svet. Teraz som bol však odhodlaný na diaľku zabiť stovku ľudí. Dokonca aj tisíce ľudí, ak bude treba. V mene mieru a lepšieho sveta. S hanbou sa k tomu priznávam. Niekto raz povedal, že zabitie jedného človeka je vražda, zabitie tisícok je nariadenie vlády.
Hovorieval som si, že o malú chvíľu nastane čas, kedy ľudí zachránim. Chcem však, aby ste vedeli od čoho som bol zachránený.
Presťahoval som sa do iného mesta. Stále som pokračoval v tréningoch Kung fu. Svoju izbu som premenoval na prístav, kde zakotvili významní mystici a bojovníci v Kung fu. V tom čase ma začali sledovať policajní agenti a odpočúvali moje telefonáty. Ale ja som sa viac a viac ponoril do tréningov a napĺňania mojich cieľov. Predpokladal som, že potrebujem desať tisíc rokov trenóvania, aby som dostal do vrcholu pyramídy iluminátov. Veril som na reinkarnáciu, takže som to nebral ako niečo, čo sa nedá uskutočniť.
Moje okultné schopnosti rástli zo dňa na deň. Vedel som bez dotyku zažnúť aj vypnúť svetlo, donútiť vravieť ľudí, to čo som si ja myslel. Videl som duchov a trávil som čas s nimi. Manipuloval som s energiami iných a dokonca aj s prírodnou energiou. Až sa raz stalo takou mojou ďalšou rukou. Moje srdce bolo chladné, nebola v ňom žiadna láska. Každý deň som sa zobudil s úplne zničeným telom a mysľou plnou obludných vecí. Tu aspoň vidno ovocie, ktoré moje úsilie malo.
Jedného dňa som išiel do predajne s okultných predmetmi. Čarodejníci, ktorí tam pracovali predstierali, že sú dobrí ľudia. Asi o mne dostali hlášku, že som ich protivníkom a tak poslali ku mne domov démonom. Odvtedy ma tí malí čarodejníci stále prenasledovali po celom meste. V práci, vo vlaku či doma. Používali psychické metódy, aby si ma všade vyhľadali. Ale na druhej strane museli byť opatrní, keďže som ovládal Kung fu. Naučil som sa ich zahnať na útek. Jeden z majstrov Kung fu, môj známy, ich úplne vyhnal z môjho bytu. Môj život sa podobal filmu v kine, samé dobrodružstvo.
V jednu noc som pracoval na nočnej zmene v reštaurácii. Obkolesila ma skupina čarodejníkov v zelených rúchach. To bolo znamenie, že išlo o duchov, ktoré opustili telá. Namierili na mňa svoje dlane a posielali na mňa negatívnu energiu. Mal som, čo robiť, aby som odolával. Cez prestávku som išiel do garáže. Na pulte sedel jeden chlapec, ktorý čítal šamanistickú knihu a zároveň na mňa psychicky zaútočil. Pri tomto kombinovanom útoku som takmer stratil vedomie. Ale bojoval som ďalej so všetkými útočníkmi. Vydržal som to, lebo mi išlo o život. Používal som pritom ich vlastnú techniku. Myslím si, že boli oveľa silnejší ako ja. Boh mi však vtedy pomohol.
Potom sa do reštaurácie, kde som pracoval, prišiel najesť čarodejník na najvyššej úrovni, akú som kedy videl. Keď som bol v jeho blízkosti, cítil som, že hľadá moje slabiny. Normálne sme sa rozprávali, ale obaja sme hrali také malé divadielko. Ja som tiež hladal jeho slabé miesta. Rýchlo som zistil, že patrí k tým povestným iluminátov a ide po mne. Po skončení zmeny som chcel ísť k mojim priateľom. Tí čarodejníci vo svojich astrálnych telách tiež. Nebol som na niečo také pripravený. Nevedel som čo robiť. Nechcel som ich priviesť k mojim najlepším priateľom. Nikdy by mi to neodpustili. Nechcel som použiť ani moje konexie zo sveta mágie. Nemyslel som si, že by boli dostatočne silní, aby mi pomohli. Tak kto mi môže pomôcť? Policajti, rodina? Nie, nikto z nich. Cítil som ako idú za mnou. Aj zvieratá pred nimi utekali. Ešte pred týždňom ste ma mohli posadiť do izby s piatimi policajtmi a troma čarodejníkmi. Ja by som ich všetkých bez problémov zabil. Ale teraz som mal proti sebe ilumináta s celou armádou jeho podriadených démonov. Chceli ma stále zabiť. Cítili akú mám z nich hrôzu. Musel som vynaložiť všetku svoju silu, aby som sa tam nezosypal. Aj tak to nestačilo na to, aby som sa pred nimi ubránil. Boh ma však z toho vytrhol. Poslal svojho anjela a ten držal nado mnou ochrannú ruku. Vtedy som ho však nevidel. Vedel som ale, že ich zastavila ešte väčšia sila.
Po istom čase som minul všetky zásoby financií. Tak som odišiel na Aljašku. Ostrihal som si vlasy, vymenil šaty a zmenil meno. Nemal som ani kde bývať. Vonku by som zamrzol. Jedno dievča v krčme mi poradilo, aby som to skúsil v kostole, ktorý tam majú. Radšej by som išiel inde, ale bola to jediná budova, kde prijímali bezdomovcov a takých ľudí ako ja. Srdečne ma privítali, dali mi najesť. Nepýtali sa ma veľa. Boli to naozaj milí ľudia. Vedeli, že sa so mnou niečo stalo. Inak by som predsa nešiel takú diaľku. Skončil som v kostole, kde som 3 dní nič iné nerobil, len čítal Bibliu. Povedzte, môže to byť náhoda?
Celé mesiace som žil s nimi a chodil na bohoslužby. Veril som, že Boh je len jeden, bez ohľadu na náboženstvo. Ruka v ruke s tým išlo, že som denne štyri až päť hodín trénoval Kung fu a bielu mágiu. Trénoval som nové a nové okultné praktiky. Spoliehal som sa na niekoho, koho som mohol nazvať „môj sprievodca.” Volal som ho „Kage.” To v japončine znamená tieň. Bol to môj dobrý duch. Bol mi pridelený na pomoc a ochranu. Samozrejme, akože “dobrý”.
Myslel som si, že kresťania sú veľkí ignoranti, ktorých si ilumináti využívajú, aby útočili na zástancov bielej mágie. O tých, čo praktizovali len bielu mágiu som si myslel, že sú to slušní ľudia. Tú misiu v kresťanstvom zmysle som považoval za akúsi ekonomickú a kultúrnu inváziu. Nikomu som o tých názorov nehovoril. Veril som totiž vo všetky náboženstvá. Nikomu som nepovedal ani to, čo v skutočnosti robím v duchovnom svete.
Kresťania z toho spoločenstva sa za mňa modlili. Chodil som do zhromaždenia. Tu som sa cítil duchovne zmätený, ale zároveň u mňa narastal záujem o Bibliu. Cítil som veľké vnútorné pohnutie. Povedal som verejne, že chcem prijať Ježiša ako svojho Pána a Záchrancu. Ako zmätené malé dieťa som im povedal, že v mojom vnútri prebýva démon, ktorého potrebujem dostať von. Skúšal som okultné praktiky, aby som sa zbavil toho démona, ale nikdy to nezabralo. Pastor sa párkrát pokúsil zo mňa vyhnať démona v mene Ježiša Krista, avšak bolo to bez úspechu. Potom sa okolo mňa zhromaždili všetci veriaci. Spoločne prevádzali exorcizmus. Bolo to akoby som sa prebudil zo sna, ktorý trval väčšinu môjho života. Keď tí démoni odo mňa odchádzali, spoznal som, že kresťania majú pravdu. Že biela mágia je tak isto zlá ako aj čierna mágia.
Kage, ten anjel, môj duchovný sprievodca a všetci démoni na ktorých som sa spoliehal a nechal som sa nimi viesť, sa vtedy ukázali v pravých farbách. Keď som prišiel domov, začali na mňa útočiť. Celý môj život sa obrátil, stále som bol terorizovaný. Začítal som sa do Biblie a modlil sa. Tí démoni sa ma snažili zastaviť, ale ja som ich tlaku odolal. Teraz som cítil akoby som bol pred Božím trónom. Naokolo boli ďalší duchovia. Boh mi povedal, že keď budem naďalej takto pokračovať, budem bojovať proti Nemu. Vôbec mi nedavalo zmysel. V tom momente som však vedel, že ak by som v tom pokračoval, zomrel by som. Vedel som, že môžem dosiahnuť niečo veľkolepé, ale určite nie dobré. Druhá možnosť bola ísť proti vlastnému pocitu spravodlivosti. Len veriť Bohu a naučiť sa tu najzákladnejšiu vec, poslúchať Ho. Takmer som stratil nádej. Povedal som si, že už je na to neskoro a som od toho ďaleko. Potom som cítil ako ma niekto začal utešovať: „nie som až tak ďaleko, aby som sa nemohol vrátiť.”
Po osem a pol roku som sa vzdal všetkého, čomu som dovtedy vážne veril. Kvôli čomu som bol ochotný položiť aj svoj život. Vzdal som sa všetkej duchovnej moci aj samotného Kung fu. Vzdal som sa takmer celého môjho života. Prišiel som vlakom domov a začal som žiť s rodičmi. Oni však boli presvedčení, že som sa zbláznil. Pre mňa to bola prijateľná predstava, lebo aj pre mňa samotného to bolo ťažké prijať, čo sa všetko stalo. Keďže sa mi to všetko v hlave uležalo. Navštevoval psychiatra asi jeden mesiac.
Keď som o tom všetkom premýšľal, uvedomil som si, že moje schopnosti predvídať budúcnosť a ovládať veci na diaľku alebo niekomu posielať energiu, neboli vymyslené. Boli démonicke. Už som prestal vidieť démonov, ale bol som v chaose. Nebol som celkom kresťanom. Vyznal som svoje hriechy i poslúchal Boha hoci som nerozumel, prečo to mám tak robiť. Vrátil som sa k mojim rodičom. Chodil som do kostola a neustále som si čítal žalmy. Veriaci mi trochu pomohli zorientovať sa. Nevedeli sa však dostať na tú úroveň duchovnosti, ktorú som mal, keď som praktikoval bielu mágiu. Vedel som, že Boh a Jeho anjeli sú najsilnejšie duchovné bytosti. Veď som ich videl v akcii. Okrem toho sa o tom píše aj v Bibli. Napríklad v evanjeliu podľa Lukáša, v desiatej kapitole, v devätnástom verši. Ale na druhej strane, tí kazatelia, ktorí sa snažili byť taký mocní v kázniach, používali len svoju duševnú silu na to, aby manipulovali ostatnými. Nedávalo mi to zmysel a tak ma to dostávalo ešte do väčšieho zmätku. Kvôli tomu sa skoro naspäť vrátil k okultizmu.
Práve vtedy som stretol skutočne dospelého veriaceho, kresťana. Rozhovor s ním bol ako keď strelka kompasu konečne ukazuje na sever. Najprv som mu vôbec neveril. Pokladal som ho za potencionálneho čarodejníka v prestrojení. Na druhej strane som dúfal, že konečne je skutocne veriaci človek. Vedel som, že nemôžem do konca života žiť ako neduchovný kresťan. Príliš veľa vecí som videl na vlastné oči a zažil na vlastnej koží. Zavolal som si jedného priateľa, ktorý mi veril a tiež sa stal veriacim. Predstavil som ich navzájom. Položili sme mu niekoľko testovacích otázok. Samozrejme mi nestačilo, necítil som sa najlepšie. Okrem toho som mal za sebou zlú skúsenosť s kresťanskou pomocou, keďže raz zo mňa vyhnali démonov, ale za krátko sa ich viac vrátilo späť. Rozhodol som sa, že mu budem slepo dôverovať. Povedal mi, že keď prišiel domov modlil sa: „Pane, nemyslím si, že môžem pomôcť tomu chlapcovi, má v sebe príliš veľa zmätku.” Boh mu odpovedal: „Ty mu nemusíš pomôcť, ja mu pomôžem.” Dozvedel som sa, že môj nový známy a priateľ, tiež aj jeho duchovní, sú Bohom výnimočne obdarení ľudia. Vedeli rozoznávať duchov, mali dar múdrosti a Boh si ich používal na vyháňanie démonov. Tiež som sa dozvedel o nových ďalších ľuďoch. Ich Boh použil na uzdravenie a na rôzne zázraky. Viem, že pre mnohých kresťanov zázraky nič neznamenajú, ale pre mňa, človeka s takým duchovným pozadím, bola to veľká nádej. Potreboval som na vlastné oči vidieť všetky biblické zasľúbenia o zázrakoch a práci Svätého Ducha. Potreboval som byť uisťovaný, že kresťania vždy zvíťazia nad bojovníkmi a čarodejníkmi. To som nevedel, čo ma čaká.
Napriek mnohým dôkazom som mal stále milióny etických námietok proti kresťanstvu. To z pohľadu filozofie new age. Krok za krokom som bol presvedčený o pravdivosti kresťanstva. Jedna vec ma nadobro presvedčila. Rozprával som sa jednou čarodejníčkou, ktorá ma začala nahovárať, aby som odišiel od Boha. Potom sa na snažila zaviesť medzi mormonov a druhý deň na mňa zaútočil démon, ktorého na mňa poslala. Hlavne kvôli kliatbám som sa triasol strachom. Vtedy však zasiahli moji kresťanskí priatelia. Pomohli mi, aby som vedel kresťanskými zbraňami odolať takýmto útokom. Nikdy nezabudnem, čo som sa počas tej lekcie naučil. Bolo to, že démoni vždy klamú.
Ale úľava netrvala dlho. Tá čarodejníčka menom Sára, na mňa chrlíla jednu kliatbu za druhou, celé týždne a az mesiace. Vďaka nej som bol príšerne unavený a spal som osemnásť až dvadsaťdva hodín denne. Stávalo sa mi to aj za volantom, keď som chodieval od mojich priateľov, ktorí zo mňa vyháňali démona. O pár hodín som bojoval s túžbou ľahnúť si. Išlo to so mnou takto asi štyri mesiace. Polovicu času, čo som prespal, som zažíval útoky démonov. Bolo to, akoby som sa stal ich uhlavným nepriateľom. Doslovne som tak trpel od bolesti, že som zaspal od vyčerpania z bojov s nimi. Nakoniec to vyvrcholilo až do bodu, kedy som už nechcel žiť a najradšej by som zomrel.
Chcel som žiť a pracovať pre Boha, ale zároveň som Ho prosil, aby ukončil môj život, ak sa to v dohľadnej dobe neskončí. Všetka moja viera a oddanosť bola pod poriadnou skúškou. Vzdal som sa všetkého, aby som Ho nasledoval a dostal som za to len bolesť, ktorá po mnohých mesiacoch ustála len na pár dní. Keď sa na to teraz pozerám, čudujem sa, kde som našiel odvahu niečo vyčítať tomu, ktorý ma stvoril a aj všetko okolo mňa. V tomto zápase mi najviac pomohli kresťania. Bez nich by som svoj boj dávno vzdal.
Medzi mojimi spolužiakmi a spolubojovníkmi Kung fu som vždy patril k najlepším. Vždy som vydržal najviac. Ale teraz som bol úplne na dne. Chcel som radšej, aby ma Boh zabil a tak sa dostal do neba. Mnohokrát som bojoval a padal od únavy, modlil s mojimi kresťanskými priateľmi a prežíval s vypätím všetkých síl. Po zhruba troch mesiacoch, čarodejníčka Sára vzdala všetky svoje útoky. Ostal už len padlý anjel, môj duchovný sprievodca. V zúfalstve som odišiel do hôr a tam som sa modlil, aby ma Boh zbavil týchto démonov. Vtedy som sa nebál nejakých iluminátov, ani nikoho iného. Ale nechcel som už príjsť do vztyku s démonmi, ktorí sprevádzali mojich niektorých priateľov a mojich príbuzných. Nechcel som opäť zažívať tie bolesti. Boh ma ale opäť poslal k mojim rodičom. Bolesť opäť prišla za krátko. Potom ma Boh poslal do iného mesta.
Jedného dňa bola bolesť tak hrozná, že som kričal a prosil Boha o pomoc. Vtedy môj priateľ, kresťan, mi povedal jednu závažnú vec. Hovoril, že koľkokrát som nechal zo seba vyháňať démonov, ale zabudol na to najdôležitejšie. Narážal na to, aby som sa nechal naplniť Svätým Duchom. V posledných síl som sa rozhodol, že musím urobiť tento krok. Démoni ma presviedčali, že ide len o ďalší čarodejnícky kúsok. Ja som ale vedel, že je to otázka života a smrti. Tak som dovolil Duchu Svätému, aby ma naplnil a aby On urobil vo mne poriadok. Po asi dvoch dňoch ustáli vo mne všetky bolesti, ktoré ma dovtedy prenasledovali. Démoni ma viac nemohli zraňovať. Aj moji neveriaci priatelia sa zaujímali, čo sa mi stalo a chceli spoznať Ježiša Krista.
Uz žiadny démon ma nemôže takto mučiť. Teraz môže byť okolo mňa aj tisíc čarodejníkov, aj tak mi nič nemôžu. Patrím Pánu Ježišovi. Ďakujem Bohu za to, čo Jeho ruka urobila s mojim životom. Ďakujem aj za všetko, čo ešte urobí so zvyškom môjho života. Nemyslím si, že sa medzi Vami nájde taký, ktorý takýmto divokým spôsobom prišiel k Ježišovi a našiel vyslobodenie z démonskej závislosti. Keby som nezažil prvý kontakt s kresťanstvom, nebol by som zachránený. Možno by som sa stal ešte skazenejším človekom ako som bol. Ani nechcem vedieť, kam by som to až dotiahol. Ďakujem Bohu za to, od čoho má uchránil.
Bez Neho by som bol už dávno mŕtvy.
Obťažovanie démonmi je satanský spôsob ako niekoho násilím odlúčiť od cesty s Bohom. Exorcizmus je Boží spôsob vyslobodenia z tohto obklúčenia. Verím, že Vy, ktorí to teraz počúvate, či už kresťania, nekresťania alebo ľudia zapletení do okultizmu, že to nie je náhodou. Boh to tak zariadil. Modlím sa v mene Ježiša Krista, aby ste mali úžitok z mojich chýb a utrpenia.
