Simona T. | Satanizmus | Od diabla k Bohu | Rozšírená verzia

by ztmydosvetla | Sep 9, 2021 | Svedectvá a príbehy

Volám sa Simona a mám 24 rokov. Dokončujem si strednú školu. Zároveň si privyrábam. Vo voľnom čase rada športujem, čítam knihy a učím sa.

Moja cesta satanizmu začala už  približne od mojich troch rokov. Chodila medzi deti ma ihrisko. Keď prišiel môjho otca brat na Slovensko, miesto ihriska ma viedol na iné miesta. Konkrétne to bola cirkev satanova. Presné pomenovanie nemali. Bola to taká skrytá cirkev, aby nebola na verejnosti. Brával ma tam strýko.

Mám ďalších troch súrodencov z otcovej strany a troch z maminej strany. Chodievala som tam len ja a strýko.  Mala som aj staršiu sestru, ale to bola dcéra inej mamy. Inak som bola prvorodená. Keďže som bola malá, veľa si z toho nepamätám. Ale pamätám si, že sa tam so mnou hrali. Pomaly mi ukazovali veci, čo na čo funguje. Netlačili ma do ničoho. Ukázali mi Bibliu z ktorej sa robili praktiky pri niektorých veciach. Zoznamovali ma so svetom, v ktorom žijú.

V škôlke som bola 2 mesiace, vyhodili ma z nej. Vraj som bola iná ako ostatné deti. Čiže som musela opustiť škôlku. Na základnej škole som vôbec nebola. Mala som osobných učiteľov, ktorí chodili ku mne domov. Na strednú školu som už musela ísť normálne.
Môj strýko bol zakladateľom v Košiciach. Na základnú školu som nešla preto, lebo ma vychovávali tak, aby som nechodila medzi ľudí. Že sú zlí a nedajú mi to, čo potrebujem mať. Toto by som našla len u diabla.
V škole som mala klasické predmety.

V cirkvi satanovej ukazovali predmety a vysvetľovali, čo s tým máme urobiť. Položili predomňa misku a povedali, čo všetko do nej môžem dať, aj čo sa týka rituálov. Keď som mala 5 rokov, pocítila som o to záujem.
Bola som vychovaná v tom, že nemám prejavovať žiadne city a mám sa tešiť z bolesti. Užívala som si, keď som videla ako ľudia trpia a kričia od bolesti. Potom prišlo zhypnotizovanie človeka, hranie sa s mysľou človeka. Boli to také základné veci. Oni mi to ukázali a ja som to skúšala. Boli to normálne stretnutia, kde boli veľmi prítomné drogy, pretože sa dá pri tom uvoľniť. Bolo to normálne posedenie. Rozdeľovalo sa do skupín, podľa toho, kto kde patril. Okrem rituálov sa tam robili aj obete. Bolo to určené hlavne na silu, moc a pocit šťastia.
Ku komunikácii démonmi som prichádzala počas príprav, keďže som bola dosť vynaliezavé dieťa. Všetko ma zaujímalo. Bola som najmladšia na stretnutiach. Bolo tam približne 30-40 ľudí. Ako som rástla, začala tam chodiť aj moja rodina. Sestra tam začala chodiť, ale aj skončila. Brat tam chodí doteraz. Najmladšia sestra tam nechodí vôbec.

Mojou víziou bolo dostať sa do hlbokej politiky, do európskeho parlamentu. Cítila som to ako povolanie od diabla.
Väčšina stretnutí bolo vo forme konferencíi. Bývali uzavreté alebo otvorené. Ak sú otvorené, môžu prísť aj pozvaní ľudia, pri uzavretých len skupina tých, ktorí tam patria.
K praktizovaniu satanizmu patrí aj vychádzanie von z tela a operovanie mimo tela. Nie každý to ale vedel. Ja som to však robila, pretože som nebola len čistá satanistka. Mala som aj niečo z ilumináctva a čarodejníctva. Viacej som do toho videla. Bola som taká obľúbenkyňa pre diabla.

Ako malé dieťa som sa toho nebála, keďže som v tom bola vychovávana. City vo mne ochladli, takže som to neriešila vôbec. Nijaký pocit som necítila, keď som sa pozerala na znásilnenie alebo vraždu. Neprežívala som ani pozitívné emócie ako lásku či radosť. Všetko som mala uzavreté. Učili ma to tak odmalička. Keď som do toho vstúpila, robili sme si srandu, že čo reveš, si slabá. Toto vo mne akoby skamenelo. Emócie boli zavreté a zdeformované.

V satanizme nebolo len čisto bojovanie proti kresťanom. Niekedy bojovali aj medzi sebou. Keď niekto niečo pokazil, bol potrestaný či prenasledovaný. Aj tí, ktorí chceli utiecť, boli prenasledovaní. Čiže neboli to útoky len na kresťanov. Dosadzovali sme ľudí aj na vyššie pozície, do politiky, do súdnictva či na políciu. Veľa ľudí si myslí, že sme zameraní len na kresťanov, ale nie je to len tak.

Boli sme rozdelení na kategórie. Ja som v podstate nič nerobila. Čo som prijala, to som odovzdala. Už som len sledovala vývoj situácie.

Počula som aj videla na vlastné oči ako sa jeden chlap snažil dostať asi ku kresťanovi. Niečo sa dialo v duchovnom svete. Videla som ako ten chlap horel. Nebol to ale ozajstný oheň. Myslím si, že som to len ja duchovne videla. Môže byť, že ten satanista vtedy nebol v tele a bojoval proti nejakému kresťanovi. Satanista ale schytal ranu. Väčšinou oheň je symbol svätého Ducha. Píše sa, že Boží oheň bude páliť jeho protivníkov. Keď som operovala mimo tela, videla som kresťanov. My sme ich vedeli rozoznať, tak ako kresťania vedia nás rozoznať. Videli sme na nich olej, krv alebo niečo akoby biely plášť. Vtedy som vedela, že je to kresťan. Vtedy som  nepoznala vôbec kresťanov, len som vedela, že sa k nim nemôžem priblížiť. Bolo to akoby som sa dostala k múru, cez ktorý sa nedalo prejsť. Nebolo to takto s každým kresťanom. Len u niektorých sa mi to stalo. Keď sme vošli do kostola, aj tam sa stalo, že väčšina nemala takú ochranu. Boli to takzvaný nedeľní kresťania. S nimi sa dalo ľahko manipulovať a robiť všetko, čo sme chceli. Tí, ktorí išli skutočne za Bohom boli úplne iní. Dávali sme na nich choroby. Cez ružence sa dalo najľahšie preniesť prekliatie, keďže skoro každý sa to tam modlil. Robili sme rituál, ružence sme priniesli do kostola a zmiešali s ostatnými. Kto dostal tento ruženec mal asi smolu. Na toho človeka mohol prísť démon a trápiť ho. On však o tom nevedel.

Raz som mala jednu úlohu, zničiť jedného kresťana. Ja som však nevedela, že to je kresťan. Ako som prišla, som sa pristavila ako pri takom múre. Nevedela som sa k nemu dostať. Diabol mi na rovinu povedal, že sa mám vrátiť, lebo tu sa nedá nič robiť. Bol pod Božou ochranou a tak som sa musela vrátiť k sebe, do svojho tela. Nemohla som nič urobiť. Bolo mi to čudné, lebo brala som diabla ako to najvrchnejšieho, ako najväčšieho pána. A zrazu sa objavil človek, ktorý slúži Bohu a ten je silnejší. Aj som sa diabla pýtala ako je to možné. Že sa mi prezentoval ako najmocnejší a zrazu nemôžem sa k nemu dostať. Diabol mi povedal, že kresťania sú slabí, ale zistila som opak. Toto mi nedalo zmysel.

Strýko bol zakladateľom, bol najvyšší. Ja som sa v tých kruhoch pohybovala. Vedeli, že to, čo povedia spravím. Viac odo mňa nečakali. Ako som dostávala väčšiu silu, tak som viac času trávila s diablom a duchovným svetom. Nemala som moc času na nejaké povrchnosti, aby som ich robila. Napríklad robiť zle ľuďom.

Tým pádom, že ja som mala najbližší vzťah s diablom bola som jeho pravá ruka a tak som sa následne stala jeho nevestou. Počula som ho, a aj videla. Nevesta je takzvané predurčenie. Diabol o tom ostatným povedal, nemusela som sama hovoriť iným v cirkvi satanovej. Obrad bol veľmi zvláštny, taký, že by ho človek neprijal ani sa ho nezúčastnil.

Po tejto svadbe som nabrala viacej sily a mala som väčšiu moc. Viac času som investovala, aby som bola s ním. Tým pádom som sa stala vodkyňou v Košiciach. Celý čas som robila to isté, v tom sa to nezmenilo. Ale mala som s ním bližší vzťah, viac mi ukazoval a hovoril veci.

Mám aj tetovanie. Veľa ľudí hovorí, že je to znak Metalliky. V mojom prípade sa ale využívalo k portálu. Tí, čo boli nižší v cirkvi tak práve cezo mňa  sa mohli dostať k diablovi. Aj to nie všetci, ale len vybraní ľudia. Na ktorých som videla, že sú zodpovední. A že čo povedia alebo urobia, budú vedieť, čo robia. Bola som ako také médium pre komunikáciu s diablom. Toto tetovanie som získala v štrnástich rokoch.

Oblečenie som nosila klasické, tepláky, tričko a mikina. Nikto by nezistil, že som bola satanista. Tí ľudia, ktorí sa snažia tváriť, že sú satanisti, snažia sa preceňovať tým, že nosia prevrátené kríže, piercingy alebo sú zmalovaní. To sú ale ľudia, ktorí len počúvajú takú hudbu alebo len robia smiešne rituály a už si myslia, že mu patria. To sú ľudia, ktorí pútajú na seba pozornosť, ale my sme sa nesnažili pútať pozornosť na seba od okolia.

Snažila som sa čo najviac držať odstup od ľudí. Nemala som ani potrebu sa s nimi rozprávať. Keď som musela, tak som len povedala to, čo som musela. Ľudia ma vôbec nezaujímali. Cítila sa som sa nadradene od ľudí. Brala som ich pod svoju úroveň a že sú to tvory, ktoré sú ľahko ovladatelné. Bolo pre mňa jednoduché ovládať myseľ. Slabé povahy sa dajú ľahšie ovládať, pretože ten človek uverí všetkému. Viac menej sa to dialo duchovne. Vedela som vkladať do mysle to, čo som chcela ja. Keď som mala ja na niekoho zlosť, vedela som to jeho najlepšiemu kamarátovi vložiť do hlavy, aby mu to povedal. Bez toho, aby som to ja musela robiť. Užívala som si to.

Ak som nejakú úlohu nevykonala, dostala som trest. Nejaké fyzické veci, ktoré som nechcela urobiť a ktoré mi boli nepríjemné. Takto ma to v podstate týralo. Stále som ale chcela pri ňom ostať. Prišlo mi to, že som slabá a musím viac pracovať na sebe.

Keď som mala približne štrnásť rokov bola som na operácií so slepým črevom. Keď mi ho vybrali dostala som sa do takej bdelej kómy. Bola som vybratá z tela a pristavila som sa v pekle. Videla som to ako cez také sklo. Predtým som to vôbec nepociťovala, ani neriešila. Keď  som sa obrátila, to isté videla v sne a pochopila som, že Duch Svätý mi ukázal, že keď sa neobratim, kde skončím. Nevedela som ani hneď, že je to peklo.

Keď mi diabol hovoril o pekle, hovoril ako o kráľovstve, v ktorom budem mať vysnívané veci. Že budem pri ňom ako teraz. Úplne som mu verila.

Keď som študovala veterinárne lekárstvo, dostala som alergiu na všetko. Po polroku som musela odísť z tej školy. Odišla som na zdravotnú školu, konkrétne na katolícku školu. Na tej škole ma dali na internát. Začala sa mi prihovárať jedna vychovávateľka. Doteraz som za to vďačná, volá sa Veronika Liptáková. Veľa mi hovorila o Bohu. Hovorila mi aký je, že ma má rád. Že On ma miluje, nehnevá sa, len mám isť k nemu. Vždy som zobrala priepustku a išla preč. Potom sa to začalo pomaly lámať. Nevedela som s tým nejako pohnúť. V satanizme sa mi veľmi páčilo a nevedela som si predstaviť život kresťana. Potom som ani neviem ako začala hľadať Boha. Druhá vychovávateľka ma zobrala na jednu katolícku akciu. Chcela som isť z tade preč. Jednu noc som sa len tak sama zobrala do kaplnky. Padla som na kolená a povedala som: „Bože ak existuješ, zjav sa mi.” Viem, že som išla s nesprávnym spôsobom. Prvé, čo sa mi stalo bolo, že sa z ničoho nič zhaslo svetlo. Moje slová boli: „Ty si teda top Boh”. Potom som išla zasvietiť svetlo a keď som prišla naspäť, opäť som povedala to isté: „Bože, ak existuješ, tak sa mi zjav.” Ukázala sa mi smrťka s kosou v ruke. Vtedy som prvýkrát pocítila strach, až som z tade utiekla. Doteraz si to neviem vysvetliť. Bol tam farár a ja som mu to povedala. On tomu neveril. Potom som išla naspäť na internát. Povedala som to tej vychovávateľke. Zostala prekvapená. Potom sme sa začali rozprávať. Povedal som jej môj príbeh, čo som si prežila. Ona mi pomohla prísť k Bohu. V tom momente som bola rozpoltená, aj som chcela, aj nie. Bolo to také, že načo tam pôjdem, keď to nepoznám. Nevedela som, čo od Boha čakať a čo bude odo mňa vyžadovať. Diabla som poznala, ale Boha nie. Nevedela som vôbec, čo ma čaká. Niečo mi vnútri hovorilo, že chcem zo satanizmu odísť, skúsiť niečo iné. Že keď ma Boh naozaj takú moc, tak Ho chcem spoznať.

Po tejto mojej skúsenosti s videním ma to viac odrádzalo. Keď som prišla na internát, povedala som to tej Veronike. Ona povedala, že sa za to bude modliť a že mi skoro dá odpoveď. Nechala som to tak. Potrebovala som ísť preč, tak som si pýtala priepustku.

Potom bola jedna akcia, kde ma ona zavolala. S mužom robila kurzy. Zavolala ma, či nepôjdem s nimi. Najprv som vravela, že nie. Hodinu pred odchodom som jej volala, že idem. Nevedela som prečo. Vnímala som, že ma rešpektovali. Celú cestu sme sa nemodlili, iba rozprávali. Bola to gréko-katolícka akcia. Ostalo mi neskutočne zle a tak som si išla ľahnúť. Chcela som volať kamarátom, aby prišli pre mňa. Avšak som zistila, že tam nie je signál. Takže som nemala ako zavolať. Bola hlboká tma, tak som nechcela vychádzať von, kvôli zvieratám. A taktiež, aby ma nehľadali. Na druhý deň ráno som chcela ísť zavolať. Opäť som nezavolala. Išla som na raňajky. Potom sme mali akoby znovu prijatie Ježiša. Ja som tam sedela, pustila hudbu a neriešila som ich. Potom bol obed a po ňom sa ma pýtala, či sa tu dobre cítim. Povedala som, že hej. Že sa s každým tu rozprávam. Pritom som sedela sama pri stolíku. Chcela sa so mnou porozprávať aj s jej mužom. Mala som strach v očiach, ale súhlasila som. Keď som prišla k nim na izbu, tak sa ma pýtal, prečo som nešla odovzdať nanovo život Bohu. Neviem, čo sa stalo, ale z ničoho nič zo mňa vystrelilo slovo Biblia. Nechápala som prečo. Ani neviem ako som sa dostala do kaplnky. Hovorila som tam modlitbu spasenia, ale nepamätám si, čo sa stalo potom. Pamätám si len, že som sa cítila fyzicky slabá. Cítila som aj plnosť v srdci. To som nikdy nepocítila, aj keď som mala tú moc. Akoby som hľadala, kde to naplnenie môžem získať a zrazu som ho získala. Do teraz si pamätám, ako som z tade vyšla a každému hovorila, že ho Ježiš miluje. Ani som nerozumela čo sa stalo, ani čo rozprávam. Bola to ako taká iskra, ktorú som nikdy v sebe nemala a zrazu do mňa vošla. Neviem, čo sa v tej sekunde stalo, iba čo ostatní vraveli. Akoby som to ani nebola ja.

Ráno sa za nás ešte modlili, konkrétne za dar jazykov. Ja som sa nemohla ani modliť, ani čítať Bibliu. Keď som sa modlila, hádzalo ma to do démonickych jazykov. Nevedela som sa ani dotknúť Biblie. Až modlenie v jazykoch mi postupne veľmi pomohlo.

Po skončení tohto víkendu, som sa vrátila domov. Využila som situáciu, že nikto nebol doma a tak som len prebalila tašku a utiekla na internát. Nevedela som sa ani ukázať našim. Vedela som, že to bude problém. Potom začali vyhrážky, že ma zničia. Bol to pre nich veľký problém, lebo stratili nevestu, líderku. A tak ma chceli zabiť. Neostalo to len pri slovách. Nepokúšali sa ma zabiť fyzicky, ale duchovne.

Prešlo od toho päť alebo šesť rokov. A stále žijem. Zistila som, že Boh je silnejší ako diabol. Nemá takú moc ako som si myslela.

Diabol sa ma niekoľkokrát snažil zabiť, mnohými fyzickými spôsobmi. Stala som sa ich hlavným nepriateľom. Snažili sa ma aj uniesť, ale nemohli. Nevedeli sa ku mne dostať. Nevedeli ma pohľadom ovládnuť. Najprv som mala z toho veľký strach, ale vnímala som akoby som bola v bubline, skrze ktorú sa nemohli dostať. Ten múr, ktorý som videla, oni teraz videli. Cítila som, že mám ochranu.

V mojom vnútri som začala vnímať ľudí inak. Pomaly som sa začala k nim približovať. Zrazu som mala všetky účty zablokované. Nemala som k nim prístup. Bola som od všetkého odrezaná. Toto ma začalo deptať. Začali sa prejavovať emócie, ktoré som predtým nemala. Potvrdilo sa tým to naplnenie, cítila som sa taká živá.

Vychovávateľka Veronika ma viedla. Vyše pol roka som sa nevedela ani dotknúť Biblie. Približne pol roka alebo rok na to mi začala ukazovať Bibliu. Keďže som nemohla čítať, začala som počúvať audio nahrávky. Chcela som sa plniť niečím iným. Začala som chodiť do apoštolskej cirkvi. Keď som tam prišla prvýkrát, ostala som sklamaná z toho ako kresťania fungujú. Keď som bola v satanizme, išli sme horlivo za cieľom. Kresťania mi prišli, že sú tam fyzicky, ale myšlienkami sú na nejakej párty. Zostala som zhroznená. Ako môžu ísť vlážne za Bohom, alebo dokonca vôbec. Len to, že sa stretneme, pokecáme a to je všetko. Že viac neriešia. Bol to veľký rozdiel. Vidím to aj ako negatívum, že sa nezaujímajú o Boha, že im je dobre tak ako sú. Ale aj ako pozitívum, že vedia, že keď vynaložia svoju silu či energiu, neurobí to žiadny prospech ani bod u Boha. Tak isto aj v satanizme. Čím viac času som s ním strávila, tým viac som získavala od neho veci. Ale Boh nechce výkon, ale nastavenie srdca. Môže s ním človek tráviť aj tri, štyri hodiny, ale ak nemá srdce pri Bohu, je to zbytočné.

Človek, ktorý neverí, je ten, ktorý sa bojí. Je to človek, ktorý sa bojí priznať pravdu. Ľudia si myslia, že duchovný svet ani démoni neexistujú, že je to len rozprávka. Je to ale realita, ktorú nemožno poprieť. Určite sa Vám stali veci, ktoré si neviete vysvetliť. Nemusí to byť hneď spojené s duchovným svetom. Sú ale veci, ktoré sa dejú a my im nerozumieme. A to je vlastne ten duchovný svet. Je to možno neuveriteľné, lebo je to nad naše myslenie a vedomosť. Keď existuje Boh, musí byť aj zlo. Netreba podceňovať to, čo nepoznáme. Ak slúžite diablovi, neviete komu slúžite. Máte zatemnenú myseľ a zastreté očí, cez ktoré nevidíte. Vidíte len to, čo Vám diabol ukáže. To, že budete mať peniaze a moc, je to len dočasná moc. Keď niečo neurobíte, čo on chce, dokáže nie len Vás zabiť, ale aj Vašu rodinu. Mne zobral mamu, otca a snažil sa aj sestru. Ježiš je ten, ktorý ma zachránil. On mi ukázal, kde je moja cesta, kde je život. Ukázal mi kto som. Ukázal mi, čo pre neho znamenám a moju dôstojnosť, ktorú som nikdy nemala ani poznala. Diabol je len pyšný anjel, ktorý padol. Treba ho len opustiť a ísť za Bohom. Nevidím žiadny zmysel, aby ste zostávali pri ňom. Keďže aj tak vás zabije, ak neurobíte, to čo chce. Ja sa modlím, aby ste spoznali Boha. Aby Boh bol Váš jediný spasiteľ, On zomrel na kríži za Vás. On sa na Vás nehnevá, aj keď ste slúžili zlej strane. Ukáže Vám, akú lásku Vám vie dať.

John Ramirez – Santeria, čarodejníctvo a špiritizmus

by ztmydosvetla | Sep 9, 2021 | Svedectvá a príbehy

OdpovedaťPreposlať

Uctievanie diabla cez death-metalovú hudbu – Peter Varga

by ztmydosvetla | Aug 31, 2021 | Svedectvá a príbehy

Volám sa Peter Varga. V minulosti som bol satanista a žil pre death – metalovú hudbu. Ale dnes som slúžiacim kresťanom. Poviem Vám, čo ma viedlo k rozhodnutiu zmeny životného štýlu.

Satanizmus je od kresťanstva veľmi ďaleko. Samotné Božie Slovo opisuje túto zmenu krásnymi obrazmi; z tmy do svetla, zo smrti do života. Myslím si, že práve tieto opisy najlepšie vystihujú to, čo sa mne stalo.

Mojím zamestnaním je učiteľstvo. Učím na základnej umeleckej škole. Súčasne som študentom vysokej školy muzických umení, študujem kontrabas. K hudbe mám veľmi blízko. Je to úžasný prostriedok a Boží dar. Som rad, že ho môžem študovať a venovať sa mu. Súčasťou môjho svedectva je, že Pán si použil hudbu.

Hudba bola súčasťou aj môjho minulého života. Aktívne som sa venoval death – metalovej hudbe, ktorá je častokrát spájaná so satanizmom. Už ako deväť ročný som objavil gitaru a začal som chodiť na gitarové kurzy. Oslovila ma nahrávka thrashmetalovej kapely Krestor. Mala také španielkové intro.

Ako som rástol, už počas základnej školy som sa prirodzene dostal k tvrdším odvarom metalovej hudby. Až som skončil vyslovene pri satanistickej hudbe, kapely Dezider a Sinister.

Je viacero typov ľudí; ľudia, ktorí sa hlásia sa k satanizmu a ľudia, ktorí vyzerajú ako satanisti a my by sme ich opísali ako satanisti. Podstatou ich filozofie je život človeka v prirodzenej rovnováhe prírody a ľudskej spoločnosti. Tento smer sa stavia proti filozofii či náboženstvu. Charakteristikou je vzbura. Je to individuálne pre každého človeka spolok. To, čo ich spája je antikristovstvo, čiže odmietanie Ježiša Krista a Jeho diela.

Biblia hovorí o postave satana, že bol anjel, ktorý sa tak povýšil, že chcel byť ako Boh a tak bol zvrhnutý. V Izaiášovi sa píše, že budeš zahrnutý aj so svojimi harfami. Myslím, že aj tam hrala hudba svoju rolu. Hovorí sa, že satan bol prvý „worship leader”. Satan odmietol svoje prvotné postavenie, ktoré mu dal Boh a bolo to veľmi vysoké postavenie. Chcel pozornosť a uctievania obrátiť na seba. Toto hrozí každému človeku. Nezávisle na tom, čo robí, keď stredobodom úcty sa stane človek. V satanizme ide o to, aby v centre bol odstránený Pán Ježiš.

Ako som spomenul, hudba sa stala prostriedkom cesty k satanizmu. Oslovil ma ten tvrdý štýl. Bol proti konvenciam vtedajšej doby. Je to štýl, ktorý stále ide proti niečomu. Je príťažlivý práve tou svojou zburou, že je iný. V človeku pôsobí pocit nadradenosti, že máš právo odsúdiť, niekym byť a nad niekoho sa povyšovať. Začal som hľadať iné odvary tejto hudby. Satan mi ich dokonca doniesol cez iných ľudí. Dostal som sa do poviazanosti práve cez texty kapely. Napríklad skladba Stairway to heaven alebo dokonca jedna skladba od Freddieho Mercuryho má šifru. Skrze špeciálnu mechaniku, kedy sa to pustí odzadu, nájdu sa tam odkazy. Ja som však mal dočinenia s otvoreným satamizmom. Keď som si piesne spieval a opakoval, vedel som o čom spievam, keďže som sa skrze to naučil veľmi rýchlo po anglicky. Boli to skôr modlitby k satanovi a odovzdávanie. Bolo to vyznávanie, komu patrím a že idem do pekla.

Nemali sme ani satanistické spoločenstvo. Mal som starších priateľov, ktorí mali väčší prístup k nahrávkam a mali viacej peňazí.
Stredobodom nebol satanizmus, ale vymieňanie metalovej hudby na kazetách a neskôr na CDčkach. Ani sme sa nerozprávali o satanovi. Len sme spoločne išli v zbure proti všetkému a každému. Zbura bola základná charakteristika satana, ktorú priniesol ku mne a páčila sa mi.

Viedol som dvojaký život. Navonok ma ľudia vnímali ako slušného človeka, žiaka, ktorému sa darilo vo všetkom. Popri škole som robil kickbox, chodil na gitaru, veľmi dobre mi išla aj angličtina. Mal som veľa priateľov, čiže si myslím, že satanizmus sa neprejavoval navonok, ako niečo deštruktívne. Skôr to bola tá vnútorná stránka. Už len v súvislosti so samotnou hudbou, celkové poňatie prečo hrám na gitare. Môj motív bol zlý od začiatku. Chcel som svetu ukázať, že som niečím viac a že oni sú nič. Človek chce stáť na pódiu a niečo odovzdávať ľuďom, ale tie motívy boli zlé, od zlého. Prejavovalo sa to v mojich vzťahoch, ale tiež akoby zvnútra. Tak ako som dokázal byť zvonka milý chlapec, zvnútra som mal v sebe nenávisť. Prial som si smrť niektorých ľudí vo svojom okolí. Približne v roku 1992 či 1994, keď zomrel Kurt Cobain. Bol to spevák kapely Nirvana, ktorý spáchal samovraždu. Mnohí jeho nasledovníci to po ňom opakovali. Ja som sa navonok tomu smial, akí sú to slabí ľudia. Že nasledujú idola, ktorý takto nezvládol svoj život. Lenže prišlo to aj ku mne zvnútra. Prečo by som to aj ja nespravil. Či chcem ísť na strednú školu alebo to teraz ukončíme. Mal som takéto hlasy. Naozaj satan je klamár a ja som nevedel komu mám pripísať tieto hlasy. Nevedel som sa ním brániť. Bolo to vnútorné vnímanie, ako taká myšlienka. Ako neznovuzrodený človek som nemal schopnosť to rozoznať. Myslím si, že moje okolie moje vnútro nevnímalo. Dokonale som ho skrýval. Navonok som síce nosil čierne tričká s rôznymi krvavým motívmi, obrátený kríž, pentagram či dlhé vlasy počas strednej školy. Boli to také znaky človeka, ktorý má niečo so satanizmom. Avšak myslím si, že ma ľudia nebrali vážne. Občas boli pokusy od mojich rodičov ako zlikvidovať moju zbierku kaziet. Videli, že je to niečo nezdravé, ale nevedeli ma poučiť a vysvetliť, čo je na tom zlé. Ja som si to podržal, že nikto v mojom živote mi to nezakáže.

Po strednej škole, ktorá bola elektro – technicky zameraná, som sa rozhodol pokračoval v hudbe a štúdiu hudby. Prirodzene som sa dostal ku kontrabasu skrze ľudových súborov a ZUŠ. Začal som na súkromnom konzervatóriu, kde som zistil, že diaľkovým spôsobom to ďaleko nedosiahnem. Stretol som tam veľmi vzácneho človeka, kontrabasistu prof. Jána Grigovského. On ma navygoval na cirkevné konzervatórium. Moja prvá reakcia bola negatívna, že ja neverím v Boha a na cirkevné konzervatórium nepôjdem. Toto som aj doma povedal. Tento profesor ma dlho presviedčal a nakoniec som mu dal za pravdu, že tento spôsob štúdia nestojí za veľa. Ale musel som si overiť, či ma náboženské veci nebudú ohrozovať. Či nebudem povinný sa modliť a zúčastňovať sa niečoho. Kontaktoval som budúceho spolužiaka, ktorý ma ubezpečil, že nič také mi nehrozí. Že raz do týždňa bude náboženstvo, možno raz do mesiaca nejaká omša. Ja som sa upokojil, rodičia boli ale nepokojní, pretože si mysleli, že také prostredie bude pre mňa konflikté. Môj profesor bol natoľko láskavý, že zakročil a rodičom ozrejmil, čo je podstatné.

Vtedy sa kresťanstvo, ktoré sa pohybovalo v mojom okolí, ani nedalo nazývať kresťanstvom. Ako malé dieťa som nebol vychovávaný v kresťanskom prostredí. Širšie okolie praktizivalo rímsky katolicizmus. Boli tam nejaké snahy pokrstiť ma a nejako priviesť do cirkvi. Motiváciou boli bicykle či magnetofóny. Už ako desať ročnému mi to bolo smiešne a aj doteraz je. Nikdy som nestretol človeka, ktorý by mi zdôvodnil svoju vieru, ktorý by mi povedal, kto je Boh a čo je modlitba. Alebo povedal niečo, čo by som potreboval počuť. Môj obraz o náboženstve bolo ako zachovávanie tradície. Niečo, čo robí babka či mama, budem robiť aj ja. Mne to prišlo smiešne. Aj proti tomuto som sa búril, vysmieval tomu a smial som sa ľuďom. S takým skutočným kresťanstvom som sa stretol možno v dvoch až droch ľuďoch na konzervatóriu. Zaujali ma tým, že mali o mňa záujem a o svojom Bohu konkrétne hovorili. Nemali problém zaspievať chválu. Keď som počul takúto pieseň, vnímal som, že ten človek vie, čo spieva. Týmto ľuďom som začal dôverovať, že tá ich viera je skutočná. Priznám sa, že väčšinou na konzervatóriu som im neveril a mal za pokrytcov. Pozoroval som tých ľudí. Keď chodia na bohoslužby a ja som s nimi stále v styku, ale stále sú rovnakí. Toto ma odrádzalo. Dokonca som chodil do kaplnky hádať sa s Bohom, že akých veriacich ma. Toto boli asi moje prvé modlitby.

2 vety mi zmenili život. Tieto vety mi povedal klarinetista Miro, ktorého som stretol raz na jednom internáte. Videl som, že číta nejakú knihu a tak ma zaujímalo akú. Zrejme ma nejako odhadol. Povedal, že číta kresťanskú knihu. Povedal mi dve vety; Jedine Ježiš. Bez Neho si stratený. Boli to vety, ktoré mi nikto nepovedal a potreboval som ich počuť. Tento človek nemienil so mnou diskutovať, hádať sa. (o stvorení, o evolúcií, o správnosti cirkvi…) On my len povedal, že ma zachráni Ježiš a bez Neho som stratený. Povedal mi pravdu, lebo bol som stratený.
Moje hľadanie Boha nebolo až také aktívne. Bol som nejako načatý týmito vetami, Duch Boží už asi pôsobil. Tohto človeka mi ešte raz poslal do cesty. Keď som kráčal po ulici s kontrabasom, dobehol ma a do ruky mi strčil kresťanskú knižku, že si ju mám prečítať. Tak som to od neho prijal. Pri ceste vlakom som si ju prečítal. Bolo to svedectvo bývalého narkomana. Keď som čítal, že takýto človek sa môže zmeniť, že dokáže všetko zanechať, oslovilo ma to. Zásadne bolo to, že tam boli spomenutí kresťania, ktorí sa modlili vlastnými slovami. Ich modlitby boli vypočuté, dostali odpoveď. Bol to pre mňa šok. Nikto mi takéto kresťanstvo neukázal ani neprezentoval. Nikto mi nepovedal, že modlitba je rozhovor s Bohom, že sa s Bohom môžem rozprávať ako s kamarátom a na modlitbu je aj odpoveď. Teraz som videl nový svet.

Osobný vzťah som nadviazal 10.1.2003. Pamätám si to veľmi dobre. Predchádzalo tomu asi dvojmesačné prázdno. Veľkú úlohu zohral opäť môj profesor, ktorý mi povedal pravdu o mne. Povedal mi, že moje ruky síce fungujú, ale moja duša nemá nič. Moja duša nemá, čo povedať, moja celá hudba je jedna veľká čiernota. Toto boli slová porážky, ale súčasne aj slová pravdy, ktorá má zachránila. Akonáhle mi to povedal, vedel som, že hovorí pravdu. Priznal som sa mu, prečo hrám a prečo práve kontrabas. Dôvod bol taký, že je to najodpornejší nástroj, že to robím kvôli zbure voči ostatným. Priznal som, že nemám čo dokázať a povedať. Že na to nemám. Moje dlhoročné snaženie tu skončilo. Bola to veľká porážka. V tej chvíli mi napadlo len jedno, ak mi viera pomôže, som ochotný. Povedal som si, že ak ma viera z tohto vytrhne, tak dobre. Ale čo s tým. Zúčastnil som sa jedného koncertu v jednom modernom kostole. Mal som tam veľa času na premýšľanie. Tam som asi prvýkrát intelektuálne povedal Bohu áno, že verím. Nič sa ale nestalo. Naďalej som bol taký prázdny. Zúfalstvo bolo stále väčšie. Raz ma stretla jedna priateľka Petra, ktorá videla, že sa niečo so mnou deje. Povedal som jej, že sa niečo deje, že mi niečo chýba. Nevedel som ani ja ani ona, čo to je. Moje hľadanie pokračovalo tajnou návštevou omše u nás doma. Rovnako som z nej odišiel prázdny a zúfalý. Už som bol v štádiu, že Boha chcem, ale nevedel som, čo mám robiť.

Takým zlomom bol práve 10.1., ktorý som spomínal. Božím riadením sa na hodinu náboženstva dostali dvaja slúžiaci bratia, Pavle Cekov a Alexander Bárkoci. Boli nám predstavení v úlohe exorcistov. Smial som sa z toho, že takýto ľudia prídu. Prišli do triedy ľudia, nevedel som, že sú to práve oni. Začal som mať strach, bol som konfrontovaný Božou mocou, ktorá prišla s nimi. Vedel som, že sa tu niečo bude diať. Podali si s každým ruky. Začali prednášku o okultizme. Išli rad za radom v Bibli, od stvorenia, kto je Boh, satan, démoni, človek, úloha stvorenia a podobne. Veľmi krásne to podali. Na všetko mali citáciu z Biblie. Predovšetkým z nich išlo silné svedectvo, že v to, čo veria skutočne žijú a robia. Toto stretnutie trvalo asi 2 vyučovanie hodiny. Na konci bola možnosť ostať a rozprávať sa s nimi. Počas prednášky títo ľudia konfrontovali úplne všetko to, čo som robil. Bol som dokonale usvedčený.

Môj satanizmus nespočíval len v hudbe, ale spočínal v ezoterických praktikách. Bol som liečený reiky, navštevoval som vešticu, ktorá používala numerológiu. Bola schopná napísať niekoľko strán na moju budúcnosť, osud. Bola schopná rozpoznať v mojej duši skutok, ale nevedela mi dať žiadny liek. Liečila ma tzv. bachovými kvietkami. Opäť okultný spôsob zmiešaný s homeopatickým riedením. Dodávala rôzne energie do týchto roztokov, čoho som bol svedkom. Vnímal som, že ako praktiky fungujú. Ako kresťan ich nepopieram, ale chcem poukázať, že pôvod nie je v Bohu, nie je čistý. Súčasne som čítal všetky knihy, ktoré sme mali doma. Boli o živote, o smrti, o reinkarnácii, o komunikáci s mŕtvymi či o pyramídach. Všetko mi ukazovalo tajomstvá života a ja som to prijímal. V hlave som si vytváral vlastný svetonázor. Súčasne som počúval satanistickú hudbu a vyznával, že patrím satanovi.

Všetko, čo som mal, tak toho sa tí dvaja dotkli. Nemal som žiadny protiargument. Keď sa pustili do metalovej hudby, mal som chuť povedať, že je to len hudba. Ale hovorili pravdu, že je to poviazanie. Že máme s tým skončiť a čo za tým je. Ako skončili prednášky, bol som prvý, ktorý niečo povedal a priznal sa. Že to o čom ste hovorili robím, ale verím, že potrebujem pomoc. Títo ľudia ma neodmietli, nehnevali sa. Bol som až v takom uvedčení, že mi bolo jedno, že spolužiačky aj rehoľná sestra, ktorá nás viedla zmenia na mňa názor. Pokladali ma za slušného študenta, ktorý otvorene nechce problémy. Ktorý sa vyhýba náboženstvu, no napriek tomu je tolerantný. Nakoniec som sa priznal so všetkým, vedel som, že tu je záchrana. Títo ľudia prišli za mnou, položili na mňa ruky a modlili sa vlastnými slovami za moje oslobodenie. Avšak po chvíli sa prejavila moja poviazanosť. Nevedel som rozprávať. Viedli ma, aby som po nich opakoval nejaké vyznania. Bol som úplne zablokovaný, nedokázal som rozprávať. Vnútri sa niečo vo mne vzbúrilo, nebol to len strach. Bolo to niečo zvláštne. Keď som sa vykoktal a povedal, že nedokážem rozpravať, povedali, že ostatnú aj do večera. Že oni to tu vybojujú. Tak som sa upokojil. Vedel som, že som v dobrých rukách. Títo ľudia začali konfrontovať démonicke sily vo mne. Vyzvali, aby sa démoni predstavili, aby povedali svoje meno. Okamžite mi prišlo na rozum meno Legión. Ale zaprel som to, lebo som počúval kapelu s tým názvom. Myslel som si, že je to hlúposť, niečo nepodstatné. Až neskôr, keď som čítal evanjelium, tak som pochopil, že Pán Ježiš vyhnal legióna. To znamená, že ich bolo mnoho. Oni pokračovali a ďalej vyhnali démonov, ktorí boli vo mne.

Prišlo veľké oslobodenie. Cítil som to fyzicky, duševne aj duchovne. Zrazu som vedel voľne dýchať. Najúžasnejšie bolo, že mi Boh dal vedieť, že mi odpustil hriechy. Ja som nepočul evanjelium, nevedel som ako je to s Ježišom skutočne. Boh mi zjavil, že všetko, čo som robil je prikryté, je mi odpustené a že ma miluje. Nikto mi to nezvestoval, nepovedal. Zrazu som mal toto vedomie. Plakal som ako malé dieťa. Verím, že tam som sa znovuzrodil. Bolo to ako keď sa dieťa narodí a prijíme dych života od Boha.
Potom ma títo bratia viedli k modlitbe, aby som naozaj vyznal a prosil, aby sa Ježiš stal mojím Pánom.

Hlavnou zmenou bolo, že som mal vedomie, že Pán Ježiš je mojím Pánom. Že nie som sám, On vedie môj život. Bolo to niečo nové. Zmena, ktorá sa prejavila rýchlo bola v rámci hudby. Dva týždne po svojom obrátení som mal interný koncert. Keď sa tam dostavila hudba a duša, profesori boli nadšení a šokovaní. Aj ja som si uvedomil pri hraní, že už niečo hovorím, už tam niečo je. Prijímam to ako dar od Boha. Profesori síce hovorili, že som sa polepšil, ale myslím si, že toto nejde len tak docieliť. Ďalej nastalo hľadanie spoločenstva. Zistil som, že títo muži pôsobia v Nových Zámkoch, kde som vyrástol. Toho jedného som navštívil. Práve tam bola kresťanská mládež. Postupne som sa pripojil a išiel do ich zboru. Videl som spoločenstvo kresťanov, kde bolo zdravé biblické vyučovanie. Boli tam jednoduché modlitby. Bolo tam praktikovanie tela, tela Kristovho. Neskôr som sa dal pokrstiť. Myslím si, že práve po krste prišli najväčšie zmeny. Vnímam to, akoby mi dal Boh čas na spoznávanie a zváženie toho, čo sa stalo. Biblia krst opisuje ako pochovanie starého človeka. Bol som poslušný a dal som sa pokrstiť. Zmeny prišli. Musel som sa rozísť s priateľkou, ktorá bola neveriacia, dokonca ona bola iniciátorom. Vnímali sme duchovné rozdiely. Musel som sa rozlúčiť aj s mojou zbierkou drahých kaziet. Uvedomil som si kto je Boh a aké veci má. To, čo som ja mal, bola sama špina. Dlho som neváhal. Spolu s pornografiou a veciami, ktoré ma ťahali od Boha, som dal do jedného veľkého vreca. Vyhodil som to do kontajnera. Očakával som, že Boh mi to vo viere nahradí. Boh sa zase dokázal a nahradil to vážnou hudbou, chválami či gospelom. Nebol som ničím ukrátený. Kresťanstvo nie je jedno veľké odriekanie, ale jedno veľké vyslobodenie. Boh nás privedie k veciam, ktoré majú skutočnú hodnotu.

Ďalšia zmena prišla, keď som mal veľký hlad po Božom Slove a chápaní Biblie. Tak som sa pustil do vážneho štúdia. Uvedomil som si rýchlo svoje povolanie, že mám kázať Božie Slovo, hovoriť svedectvo a zvestovať evanjelium. Boh si použil aj bratov a sestry, ktoré toto povolanie potvrdili. Ešte za čias môjho štúdia na konzervatóriu, som mohol s mojou sestrou založiť skupinku, aby sme mohli slúžiť hudobníkom.

Okultné praktiky, ktoré my nazývame okultizmus, ale ľudia, ktorí to praktizujú to tak nenazývaju. Okult znamená niečo zahalené, skryté a tajomné. To je príznačné pre tieto formy liečenia. Napríklad reiky spočíva v poprosení vesmírnej energie, ktorá má cez nás uzdravovať ľudí. Je za tým satanovo klamstvo. Nie človek slúži touto energiu, ale človek slúži tejto energie. Táto energia je zlá. Rozkladá vzťahy a rodiny. Mal som dočinenia s týmto uzdravením. Sám som to nerobil. Ale vnímal som veľkú silu, vnímal som teplo, bolo to príjemné. Tak ako podstata hriechu je, že je príťažlivý práve príjemný. Tak aj toto všetko malo spočiatku dobré charakteristiky. Jedna skupina žien, ktorá praktizovala reiky sa rozbila. Mimo jednej sa všetky rozviedli. Pochopili, že to má nejaký súvis.

Satan väčšinou prichádza ako anjel svetla. Nepríde ako obluda alebo strašidlo. Príde ako niekto zahalený. Skrze tie praktiky človek vypína svoje vedomie, rozum a rozlišovacie schopnosti. Tieto schopnosti nám dal Boh, aby sme sa vedeli brániť. Ak človek upadá do stavu zmeneného vedomia, kedy je schopný vnímať iné dimenzie alebo má stavy nemyslela, Vvedy sa otvárajú dvere démonickym silám. A môžu vstúpiť.

Satanove úmysly nám niesu skryté, ako hovorí apoštol Pavol. Mali by sme byť v tomto smelí a rázni voči biblickému pohľadu a odhaliť ho. Pán Ježiš, keď tu bol maril skutky diabla. To je tiež naše povolanie, odhaliť to. Kde je tma, je všetko v poriadku. Tam kde príde svetlo, nastáva konflikt. Našim darom je Božie Slovo, ktoré je tým svetlom. Vrhá svetlo aj na tieto praktiky a môžme ľuďom povedať pravdu. Pravda nás oslobodzuje. Základ týchto praktík je niečo tajomné. Je to otvorenie sa niečomu, čo nepoznáme. Čo je príjemné a má účel liečiť. Ovocie prichádza neskôr. Prichádza vo forme poviazanosti a zastretia mysle človeka. V rôznej úrovni a stupni sa človek môže stať posadnutý, trýznený týmito silami. Celý čas môže byť presvedčený, že slúži ľuďom na dobro.

Hlavným ťažiskom mojej služby je kázanie Božieho Slova a zvestovania evanjelia. Aj keď nie som kazateľ a nie som ordinovaný. Ale slúžim všade, kde mi tú možnosť dajú. Či už v zbore, na mládežníckých stretnutiach či na skupinkách. Pán mi posiela do cesty ľudí, ktorí sú v podobných poviazaniach v akých som bol. Či už majú rôzne kontakty s mŕtvymi, s duchmi, ktorý sa skrývajú za ich mŕtvych alebo rôzne okultné praktiky. Stretávam veľa takýchto ľudí. Pán je milostivý, keď môžem poslúžiť práve tým, čo hovorí Písmo o pozadí veštení. Za veštením je duch veštenia, ktorý apoštol Pavol vyhnal. Tento duch môže hovoriť pravdu, ako pri dievčine v Efeze. Tak aj démoni zjavovali pravdu, keď Ježiš vošiel do synagógy. Ale Božie Slovo nám zakazuje počúvať tieto zjavenia. Sám Ježiš ich okamžite umlčal, lebo nechcel aby sme ich počúvali. Skze toto biblické zjavenie môžem slúžiť ľuďom a povedať im, s čím majú dočinenia. Môžem sa za nich modliť. Došlo už neraz k oslobodeniu, kedy títo duchovia odišli, zjavenia prestali a ľudia spoznali Boha.